Sorting by

×

Imrich Tököli (Thököly) sa narodil 25. septembra 1657 v Kežmarku a zomrel 13. septembra 1705 v Izmide v Turecku.

Imrich Tököli študoval na prešovskom kolégiu a dokonca tam hral divadlo. Po úteku z obkľúčeného Oravského hradu sa utiahol do Sedmohradska– ohniska proticisárskych povstaní. R. 1678 sastal aj on veliteľom ďalšieho povstania uhorskej šľachty a so svojimi vojskami vtiahol úspešne doUhorska.

Celé 17. storočie ako aj začiatok 18. storočia v Uhorsku boli poznačené neustálymi povstaniami uhorskej šľachty. Príčin na vznik povstania bolo niekoľko: nespokojnosť uhorskej šľachty, ktorá sa chcela podieľať na vláde krajiny a kontrolovať panovníka– ten však jej snahy nerešpektoval. Celé spomínané obdobie poznačila aj protireformácia– vystupovanie Habsburgovcov proti protestantským cirkvám. Na juhu Slovenska stále bašovali Turci a Habsburgovci si s nimi nevedeli dať rady.

Povstaleckí vojaci sa nazývali kurucmi. Pomenovanie„kuruc” sa vysvetľuje dvojako. Môže to byť skomolenina od latinského slova „crux” –kríž. Predstavuje možno pokračovanie starých žoldnierov – križiakov, druhá možnosť hovorí o výsmešnom skomolenom slove „Kruzitürken” –„kresťanskí” Turci.

Imrichovi Tökölimu sa spočiatku darilo – obsadil celé Slovensko. Po týchto úspechoch povstalcov bol r. 1681 cisár Leopold nútený zvolať do Šopronu krajinský snem, ktorý uzákonil náboženskú slobodua povolil protestantom za určitých podmienokstavať tzv. artikulárne kostoly i školy (vzťahovalo sa to aj na Kežmarok). Zároveň sa obnovili aj práva uhorskej šľachty a úrad palatína (palatín bol zástupcom kráľa v Uhorsku, volený uhorským snemom).

Tököli sa ako jeho predchodcovia taktiež spojil s Turkami, ktorí súčasne bojovali proti Habsburgovcom.Turci ho dokonca r. 1682 korunovali za kráľa Horného Uhorska (Slovenska), sultán poslal Imrichovi symboly kráľovskej moci – vazalskú korunu, kráľovský plášť, meč, budzogáň a zástavu.Každý symbol mu odovzdal iný turecký paša.Imrich sa však kráľom nikdy netituloval – podpisovalsa „len” ako sedmohradské knieža.

Keď sa kurucké vojská priblížili na Spiš, Kežmarčania boli v rozpakoch. Drvivú väčšinu obyvateľstva tvorili protestanti, nemali v láske rakúskeho cisára, lenže veliteľ povstalcov bol z rodu Tököli,a tých tiež nemali radi.

V auguste 1678 vstúpili kuruci do Kežmarku. Hneď vrátili protestantom odňaté kostoly, fary,školy. No počiatočná radosť mesta rýchlo ustúpila.Kuruci práve tak isto plienili a rabovali ako cisárski žoldnieri a vôbec im nezáležalo na tom, že Kežmarok je rodisko ich najvyššieho veliteľa, ba možno mnohí o tom ani nevedeli. Až v roku 1682 dáva Imrich Tököli Kežmarku ochranný list, v ktorom zakazuje všetkým svojim vojakom „v našommeste Kežmarok (!) hrešiť, biť, obťažovať a inak znepokojovať mešťanov v samotnom meste i na predmestiach“.

Knieža si urobilo z kežmarského hradu prepychové sídlo, hoci sa tam takmer vôbec nezdržiavalo. Do Kežmarku chodilo aj so svojou manželkou Ilonou Zríni (bola od Imricha o 14 rokov staršia) a nevlastným synom Františkom Rákocim II.

Hviezda Tököliho však tiež nesvietila dlho – definitívne zhasla v bitke pod Viedňou r. 1683, kde cisár s pomocou Poliakov porazil spojené kurucko-turecké vojská. Na Spiš prichádzajú cisárske vojská, vzdáva sa im aj Kežmarok a skladá prísahu vernosti cisárovi. Hoci v marci 1684 Tököli poslednýkrát navštevuje Kežmarok, v apríli ho definitívne obsadia cisárske vojská.

Napokon bol Imrich nútený uchýliť sa k svojim bývalým spojencom Turkom. Odišiel s manželkou i najbližšími spolubojovníkmi do Turecka,kde aj zomrel. Po 201 rokoch boli pozostatky Imricha prevezené do Kežmarku a uložené do nového evanjelického kostola. Stalo sa tak na základe žiadosti v jeho závete, kde si prial byť pochovaný v Sedmohradsku alebo Uhorsku v niektorom „na kľúč uzavretom evanjelickom kostole“a nad jeho rakvou by mal byť náhrobný kameňa zástava. O Imrichove pozostatky bojoval Prešov,kde chodil do školy a rodné mesto Kežmarok,ktoré boj vyhralo. Ku kostolu sa r. 1909 pristavalo mauzóleum, kde sa sarkofág s pozostatkami umiestnil.

Literatúra:

ANGYALl, Dávid: Késmárki Th ököly Imre. I. – II. Budapešť1888.

BARÁTHOVÁ, Nora: Kežmarský hrad.Martin: Osveta 1989.

BRUCKNER, Győző: Gróf Th ököly Imre késmárkiudvartartása. Közlemények Szepes vármegye múltjából,r. 6, 1914, č. 1, s. 1 – 30.

DANGL, Vojtech: Kuruci a kurucký kráľ. Krásy Slovenska,r. 58, č. 5, 1979.• 287

GENERSICH, Christian: Merkwürdigkeiten derKöniglichen Freystadt Késmark I. – II. Košice – Levoča1804.