MUDr. Ivan Stodola sa narodil 10. marca 1888 vo Vyššnom Huštáku- Liptovský Mikuláš a zomrel 26. marca 1977 v Piešťanoch.

Narodil v garbiarskej rodine. Do školy chodildoma, v Kežmarku, Prešove, opäť v Kežmarku, medicínu študoval v Budapešti a Berlíne. Ako lekár pracoval v Liptovskom Mikuláši, počas I. svetovej vojny slúžil na fronte. V roku 1934 prešiel do Bratislavy,kde sa stal krajinským zdravotným inšpektorom a tesne pred rozbitím Československa pracoval na Ministerstve zdravotníctva v Prahe. Bol funkcionárom Ligy proti TBC a zakladateľom preventívneho zdravotníctva na Slovensku, v r. 1925 – 1944 redigoval časopis Boj o zdravie. V roku 1946 získal titul docenta sociálnej patológie. V roku 1951, keď pracoval v Bratislave v Štátnom zdravotníckom ústave, bol protiprávne odsúdený a väznený, prepustili ho až podvoch rokoch na základe amnestie. Presťahoval sado Piešťan, kde žil na dôchodku až do svojej smrti.R. 1967 mu udelili titul národného umelca.
Písať začal medzi dvoma svetovými vojnami.Napísal do 20 divadelných hier – komédií i tragédií (napr. Jožko Púčik a jeho kariéra, Čaj u pánasenátora, Náš pán minister, Kráľ Svätopluk, MarínaHavranová, Bačova žena…) Napísal aj niekoľkokníh spomienok (Bolo ako bolo, Smutné časy,smutný dom, Z každého rožka troška…) a populárnu prózu zameranú na zdravotnícku osvetu.
Ivan Stodola prišiel do Kežmarku roku 1900 a zapísal sa do tretieho ročníka gymnázia. V knihe Bolo ako bolo (Bratislava, SVKL 1965) píše: „Už v Kežmarku som spoznal silu maďarského šovinizmu, ktorým bolo presiaknuté študentstvo.Slováci, ktorí odolávali maďarizačnému náporu,boli v očiach vtedajších vlasteneckých profesorova spolužiakov iba panslávmi. V tých časoch mal takýto prívlastok veľmi hanlivý obsah, ba i vážne následky. Pansláv si ťažko našiel slušné miesto v uhorskom svete…“
4. a 5. ročník navštevoval Stodola v Prešove,domnievajúc sa, že tam nájde viac uvedomelých Slovákov, ale opak bol pravdou. R. 1903 sa rozhodol vrátiť do Kežmarku, tu sa zapísal do šiesteho ročníka a tu roku 1906 aj vynikajúco zmaturoval.Opäť spomína: „Na ulici a v gymnáziu sme hovorili vždy po maďarsky.S mladším spolužiakom Martinom Rázusom sme sa tu i tu poprechádzali v sobotu popoludní po kežmarskom chotári. Až za mestom sme sa pustili do slovenského rozhovoru. V komorách,kde bývali len naši študenti, nepreriekli sme ani slova po maďarsky. Aj sme si zaspievali a hlavne všetko prebrali, čo sa za týždeň stalo. Neskoršie naši neslovenskí spolužiaci prišli na to, že sa schádzame a začali nás sledovať. Pomohli sme si tak,že sme perinou založili oblok a takto oddelení odsveta sme si veselo pospevovali.“
Maďarónski spolužiaci chceli slovenských chlapcov„chytiť“ – napísali list akoby z Rumunska. Odosielateľom mali byť chlapci z tajného slovensko-rumunského spolku a chceli so Slovákmi spolupracovať,dokonca chceli ich menoslov a stanovyúdajného spolku. Slováci zaniesli list riaditeľovi školy, ktorý ho hodil do pece.
„Nezabudnem ani na rétoricky bezchybný prednes profesora Zvarínyiho z histórie“, spomína Stodola.„Zvarínyi si aj zafilozofoval o prítomnosti a budúcnosti,čo bola na tie časy veľká odvaha. Povedal:Pamätajte, ktorí sa dožijete päťdesiatych rokov 20. storočia, že v Európe sa prebije k vedúcej úlohe slavianska rasa… Smelé tvrdenie. Veštba sa však splnila.“
Literatúra:
STODOLA, Ivan: Bolo ako bolo. Bratislava: SVKL 1965.
STODOLA, Ivan: V šľapajach Hippokrata. Martin:Osveta 1977.

AllEscort