Hugo Stenczel sa narodil 27. marca 1808 v Kežmarku a zomrel 3. novembra 1883 v Kežmarku.

Hugo pochádzal z advokátskej rodiny. Študoval na gymnáziu v Kežmarku okrem III. a IV. triedy, na ktoré chodil v Rožňave. Na kežmarskom lýceu ho učili známi profesori – Ján Chalupka, Daniel Mihálik,Ján Schneider, Štefan Kraľovanský a Ján Benedikti.Najviac si obľúbil Chalupku, ktorý mal so študentmi štylistické cvičenia v latinskom jazyku a študenti samali nielen rečou, ale aj písomne vyjadrovať.

Štylistické cvičenia sa robili každú stredu a sobotu od 8. do 9. hodiny ráno. Najlepšie práce boli zapísané do knihy cti Specimina stylilatini, ktorú zaviedol tiež Ján Chalupka. Za roky 1818 – 1824 sa do knihy zapísalo 161 autorov s 345 prácami.Medzi autormi dominujú neskorší profesori lýcea František Nadler, Samuel Bene a Hugo Stenczel.

V r. 1828 – 1830 študoval Hugo Stenczel na univerzite v Halle. Z univerzity sa vrátil do rodného mesta a 24. júla 1830 sa stal na kežmarskom gymnáziu profesorom syntaxe. V 1840 postúpil za profesora vyšších tried – lyceálnych tried, kde vyučoval rétoriku a poetiku. V r. 1842 – 1843 a 1851– 1867 bol rektorom lýcea. Stenczel bol aj dlhoročným knihovníkom knižnice v r. 1840 – 1853.

Hoci sa hlásil za Nemca, blízki mu boli aj inonárodní študenti. Napr. Ústav československé řečia literatury dňa 21. mája 1839 mal pietnu slávnosť pri príležitosti úmrtia hlavného dozorcu ev.a. v. cirkvi Alexandra Prónaiho. Na oslave bol aj prof. Stenczel. Veľmi pekne na Stenczela spomína aj niekdajší študent – náš najväčší slovenský básnik Pavol Országh Hviezdoslav. Priateľstvo Stenczela s bývalým profesorom Jánom Chalupkom pretrvalo desaťročia. Práve Hugo Stenczel bol poslom, ktorý mal umierajúcemu Chalupkovi zaniesť do Brezna portrét životnej, ale nevyplnenej kežmarskej lásky Babetty von Wieland. Zaniesol,ale Chalupka bol už mŕtvy.

Následky neúspešnej maďarskej revolúcie v r. 1848 – 1849 poznačili aj lýceum, ktoré rakúska vláda kvôli „reorganizácii“ dňa 13. septembra 1851 uzavrela. Dôvod bol však iný – na revolúcii sa zúčastnilo niekoľko profesorov, ako napr. bratia Hunfalvyovci a aj mnoho študentov.

Ako uvádza historik Samuel Weber v Ehrenhalle,v tomto období bolo lýceum olúpené o svoje práva a získalo ich späť vďaka Stenczelovi. Bola však daná podmienka, že k šiestim pedagogickým silám pribudnú ešte štyri. Stenczel vec zariadil tak, že dal školu pod patronát, o ktorom vedel,že je pre protestantské školstvo nadšený a budeschopný prinášať materiálne obete. Zásluhou rektora Stenczela sa podarilo školu 15. novembra 1851 znova otvoriť, ale bola pod prísnym policajným dozorom. Reorganizácia školstva sa naozaj uskutočnila – lýceá boli zlikvidované a zmenili sana osemtriedne gymnáziá.

Po penzionovaní v školskom roku 1869/70 bol Stenczel vymenovaný za inšpektora ústavu. Sám založil niekoľko nadácií na pomoc chudobným žiakom – základina Stenczel – Nendtvich (rodné meno jeho manželky) bola na prelome 19. a 20.stor. z 37 základín najvyššia.

V prospech lýcea sa vzdal aj svojej penzie vo výške 300 zlatých, pri 50. pracovnom výročí venoval evanjelickej cirkvi v Kežmarku so súhlasom manželky 500 zlatých a takú istú sumu aj lýceu,ktorému dal aj svoju knižnicu (boli tam aj slovaci•258ká). Žiaľ, zoznam kníh sa nezachoval, ale mnohé knihy majú v sebe nálepku, že pochádzajú daromod rodiny Stenczel. V archíve lyceálnej knižnice sa zachovalo aj 13 rukopisov Huga Stenczela – sú to prednášky z teológie a antropológie podľa univerzitných profesorov z Halle.

Jeho manželka Paulína, rodená Nendtvich (jedinédieťa im umrelo), darovala v súlade so závetom manžela r. 1888 lýceu ešte 1 500 zlatých. Obaja manželia bývali v nendtvichovskom dome nadnešnej Hviezdoslavovej ulici č. 9.

Stenczel je pochovaný na miestnom cintoríne. Na náhrobnom kameni je nápis, ktorý hlása, že človek ako on nezomiera, ale žije večne.

Dňa 13. novembra 2008 bola v interiéri lýcea s finančnou pomocou rodiny Stenczel odhalená Hugovi Stenczelovi pamätná tabuľa.

Literatúra:

BARÁTHOVÁ, Nora: Hugo Stenczel – živá história lýcea. Podtatranské noviny, r. 44, č. 45, 4. 11. 2003 –príloha Ozveny 8 – november 2003.

BARÁTHOVÁ, Nora: Majitelia rodových erbov v Kežmarku.In: Historica Carpatica 19/88, Košice: Východoslovenskévydavateľstvo 1988, s. 227 – 259.

WEBER, Samuel: Ehrenhalle verdienstvoller Zipserdes XIX. Jahrhunderts 1800 – 1990. Spišská Nová Ves:Schmidt 1901.

AllEscort