Špirko Jozef

doc. ThDr. Jozef Špirko sa narodil 2. apríla 1896 v Rybníčku pri Spišskom Podhradí a zomrel 30. októbra 1954 vo Fričovciach.

Jozef Špirko prišiel na svet v chudobe. Jeho otecbol kapitulským horárom na „Rybníčku“, prepustili ho však predčasne s mizernou penziou. Jozef študoval na gymnáziu v Levoči a v Rožňave. Štúdium teológie absolvoval na viacerých miestach –rok v Rožňave, rok v Spišskej Kapitule a dokončil ho na Viedenskej univerzite. V júli 1920 bol vysvätený za kňaza a prvú kaplánku mal v Zázrivej.V tom istom roku bol preložený do Kežmarku.Ako kaplán sa staral o rodinu, rodičov i súrodencova táto starosť ostala na jeho pleciach po celý jeho kňazský život. Existenciálna skúsenosť už z detstva utvárala v ňom cit, postoj, živelné angažovanie.Špeciálne sa zaujímal o vzťah cirkvi a jej predstaviteľov v rozličných dobách k sociálnej otázke. Zaujímal sa tiež o fenomén klerikalizmu.

V Kežmarku pôsobil v rokoch 1920 – 1927 pod vedením vtedajšieho farára, čestného spišského kanonika vdp. Jána Janečku. V Kežmarku sa začal venovať sociálnym otázkam. Bola tu Weinovatextilka, osud robotníkov mu ležal na srdci. Postrehol,že je to otázka celosvetová, otázka mravná aj otázka náboženská, lebo tvrdil, že musí jestvovať aj kresťanské riešenie tohto problému. Začal študovať pápežskú sociálnu encykliku Leva XIII. Rerum novarum, ktorú sa snažil presadzovať aj v praktickom živote.

Kežmarok bol v tom čase najzložitejším mestom v diecéze. Vládli tu zložité pomery v ohľade národnostnom,konfesionálnom, kultúrnom aj hospodárskom.V tom čase bola vedúcou vrstvou zložka nemecká. Tá mala vedúce postavenie po stránke hospodárskej, finančnej aj kultúrnej. Jozef Špirko účinkoval ako profesor náboženstva na tunajšom Nemeckom evanjelickom gymnáziu. Toto lýceum bolo pýchou mesta, ale trpelo aj ťažkým neduhom.Nemeckého živlu ubúdalo v celej popradskej doline,preto síce viedol hospodársky aj kultúrne, ale prehrával biologicky. Toto ubúdanie nemeckého etnika pocítilo aj lýceum. Profesori sa cez prázdniny rozišli po celom Slovensku a verbovali žiakov v lepších rodinách, aby sa stav ako-tak sanoval. Na druhej strane pribúdalo aj žiactva slovenského,z celej Magury aj Zamaguria. Ústav tomuto neduhu vypomáhal slovenskými pobočkami, no vec sa nakoniec musela riešiť oddelením. Tak vedľa lýcea,teraz už nemeckého gymnázia, vzniklo osobitné slovenské gymnázium, ktorého zbor bol väčšinou český. Dr. Špirko má zásluhu na tom, že inicioval zakladanie slovenských tried pri nemeckých triedach,z ktorých sa postupne v Kežmarku zriadilo Štátne slovenské reálne gymnázium.

Podľa slov profesora Grígera, odchovanca a absolventa učiteľského ústavu v Spišskom Podhradí,bol styk pána kaplána Špirku s veriacimi a občanmi Kežmarku milý, diplomaticko-tolerantný,pri vykonávaní náboženských obradov dôstojný.K deťom a žiakom bol prívetivý. Pri prekonávaní chudoby robotníckeho a roľníckeho ľudu inicioval zakladanie potravných, nákupných a úverových družstiev. Kultúrnu úroveň sa snažil zvyšovať prednáškami a nacvičovaním divadiel v zriadenom Katolíckom kruhu, ktorý sa stal centrom kultúrneho života. Kaplán Špirko bol neúnavným organizátorom. Svojím bystrozrakom totiž videl položenie slovenského etnika na Spiši, že tento slovenský ľud je zanedbaný po národnej aj kultúrnej stránke. Špirko sa stal jedným z vedúcich spoločenských činiteľov Spiša.

Pri všetkej práci v prospech ľudu študoval a pripravoval sa na dizertačnú prácu, ktorú obhájil v roku 1925 v Olomouci a získal doktorát teológie.V roku 1927 odchádza z Kežmarku na Spišskú Kapitulu,kde ho spišský biskup Ján Vojtaššák vymenoval za profesora v spišskom seminári. Spišská Kapitula sa tak stala ďalším, a to už definitívnym dejiskom Špirkovho života a diela. Prednášal kánonické právo, cirkevné dejiny, neskôr dogmatiku a sociológiu a patrológiu. V Spišskej Kapitule založil diecézne múzeum. Habilitoval sa tiež na docenta na Slovenskej univerzite v Bratislave, kde sa venoval prednášaniu cirkevných dejín, cirkevného umenia a kresťanskej archeológie. Špirkovým pracovným poľom boli aj umelecké pamiatky Spiša,ich historická postať sakrálnych pamiatok. Bol ojedinelým autorom. Stal sa tiež spišským kanonikom a sudcom diecézneho tribunálu.

Pred koncom II. svetovej vojny ho Nemci zaistili pre spojenie s partizánmi. Potom vo vykonštruovanom procese voči biskupovi Vojtaššákovi bol internovaný v Močenku a väznený v Leopoldovepre zachovanie vernosti a lojality voči otcovi biskupovi.Po prepustení z väzenia bol vypovedaný zo Spišského biskupstva. Biskup Čársky ho prijal do Košického biskupstva a ustanovil za farára do Fričoviec, kde pôsobil až do svojej smrti.

Vydal Cirkevné dejiny I – II. Napísal ich vecne,čím predstihol svoju dobu a narazil na nepochopenie v slovenských cirkevných kruhoch. Možno ho považovať za zakladateľa cirkevnej histórie na Slovensku, patril medzi vysoko erudovaných historikov na Slovensku. Vďaka nemu sa zachovali aj viaceré historicko-umelecké pamiatky na Spiši.

 

Literatúra:

HANUS, Ladislav: In memoriam Th Dr. Jozef Špirko.In: Domov, r. 2, č. 3, 1954.

PAŠTEKA, Július a autorský kolektív: Lexikón katolíckychkňazských osobností Slovenska. Bratislava:Lúč 2000.Cesta, r. 2, č. 1 – 2, 1996.

 

 

AllEscort