Sorting by

×

Ľubomíra Sonntagová sa narodila 3. augusta 1948 v Kežmarku a zomrela 20. júla 2023 taktiež v Kežmarku. Slová piesne Michala Dočolomanského ju sprevádzali aj na poslednej ceste Starým historickým cintorínom v rodnom meste. Bola to pieseň, ktorá dokonale charakterizovala jej život s manželom Heinzom.

 

Príbeh Ľubomíry Sonntagovej sa začal písať v jeden krásny letný deň, 3.augusta 1948 do rodiny Jána a Heleny Polákovej, ktorí v tom čase bývali v Kežmarku. Spoločnosť jej v tej dobe už robil starší brat Milan a o pár rokov neskôr k nim pribudla sestra Jana. Nakoľko otec Ján slúžil v armáde, svoje detstvo strávila prechodne v Spišskej Novej Vsi, v Poprade, no nakoniec sa vrátila aj s rodičmi do rodného Kežmarku. Jej detstvo bola krásne. Bola taký malý šinter. Bola priebojná. Niekedy tvrdohlavá. Keď chcel niekto ublížiť jej bratovi, zasiahla. Keďže najmladšia sestra Jana bola podstatne mladšia od našej Ľubky a brata Milana, vždy sa snažili, aby ich spoločné detstvo bolo pokojné a pekné.

Strednú školu zdravotnícku absolvovala v Poprade. Jej veľkou túžbou a snom bolo stať sa lekárkou. Žiaľ roky, v ktorých žila, jej splnenie tohto sna neumožnili. A tak sa rozhodla pre Ekonomickú fakultu v Bratislave, odbor Cestovný ruch. No začiatky boli ťažké. Pretože účasť na lekárskych prednáškach potajme boli predsa len viac zaujímavejšie ako štatistika na ekonomike. Po úspešnom absolvovaní štúdia sa z nej stala inžinierka ekonómie. Vždy mi prízvukovala, že vzdelanie je dôležité.

Nakoniec si postupnými krokmi plnila nové sny. Krátko pracovala v detskom sanatóriu v Tatrách. Grand Hotel Bellevue v Starom Smokovci a Hotel Borovica na Štrbskom Plese boli jej ďalšou zastávkou, kde ako prevádzkarka pôsobila nejaký ten čas. Potom viedli jej kroky na Okresný národný výbor v Poprade. Mala na starosti agendu školstva a výstavby. Niekedy v týchto miestach ešte ako slobodná švárna dievčina chodila rada na zábavy. A tam pri tanci spoznala svojho budúceho manžela Heinza Sonntaga.

Spoločné áno Ľubomíra a Heinz oslávili v Ždiari, kam veľmi rada chodila. Viedla tam aj jedna z jej posledných zastávok na kávičku v Strachankove. Heinz jej vždy spieval alebo dal zahrať pri každej možnej príležitosti ich obľúbenú pieseň  – Ľubím Ťa od Michala Dočolomanského. Bola to ich pieseň! Ich láska bola silné puto, pre ňu bol Heinz  pevná skala, o ktorú sa mohla oprieť. A Ľubka bola pre Heinza vŕba, pevný bod v jeho živote. Z ich lásky sa narodil syn Ľubomír.

Na svet sa dostal až na tretí pokus. No  o to viac bol milovaný. Heinz, Ľubomíra a Ľubomír – 3 pevne prepletené prúty, ktorí tu boli jeden pre druhého. Po synovom narodení začala Ľubomíra pracovať na Mestskom úrade v Kežmarku na odbore školstva a výstavby. Po revolúcii to bola práve ona, ktorá pomohla získať povolenia prvým začínajúcim podnikateľom v Kežmarku, či občanom, so získaním ich bývania. S jej vtedajším kolegom, JUDr. Dušanom Modranským, boli zohratá dvojica. Ešte dlhé roky po tom ako z Mestského úradu Kežmarok odišla, bolo príjemné sledovať ich vzájomný rešpekt, a priateľstvo, keď sa náhodne stretli v meste, na lyžovačke či na kúpalisku.

Jej vášeň pre hotelierstvo, gastronómiu a deti však bola silnejšia. Na začiatku 90. rokov sa splnil jej ďalší veľký sen. Nastúpila na miesto stredoškolskej profesorky na Hotelovej akadémii Otta Brucknera v Kežmarku, pod taktovkou Sylvie Holopovej. Tu pôsobila až do odchodu do dôchodku. Bola príkladom a motiváciou pre mnohých jej kolegov. Mnohí sa stali jej priateľmi, s ktorými udržiavala kontakt aj naďalej ako Magdaléna Hudáková, Alena Kaletová, Alena Sosková, Mária Vrábliková a mnohí ďalší. Jej prístup človeka z praxe, ktorý reálne žil hotelovým a gastroživotom a jej blízkosť k učiteľstvu z nej robili prísnu, no obľúbenú a zároveň férovú pani profesorku medzi žiakmi. Čo môže byť krajšie, keď Vás ako učiteľku na dôchodku zastavujú Vaši bývalí žiaci, ktorých ste učili pred 20, 15 či dokonca 10 rokmi. Každý jeden či jedna mali na ňu len pekné slovo a úsmev.

Na deň jej narodenín 3. augusta 1999, dopísal poslednú stranu svojho života jej milovaný manžel Heinz, o ktorého sa s láskou starala až do posledného dychu.  Na pohrebe ho vyprevádzala ich piesňou Ľúbim Ťa. Napriek hlbokej strate urobila všetko preto, aby pozostalí necítili Heinzov odchod a aby jej syn Ľubomír doštudoval. Na prvé miesto kládla syna a všetko ostatné išlo bokom.

Ďalší životný dar dostala 13. októbra 2011. Narodil sa jej jediný, no o to viac  milovaný vnuk Hugo, o ktorého sa ako babička s láskou starala, dokiaľ jej slúžili sily. Jej rodina sa rozšírila o Luciu, svaťku Valiku a Paľka.

Ľubomíra vždy hovorila: „Prikrývaj sa len takou perinou, na akú máš“. A tých životných skúsenosti bolo oveľa viac. Pri každom životnom rozhodnutí či križovatke stála pevne pri svojom synovi. Jej rodina sa znovu rozšírila o svaťkovcov Máriu a Vladimíra. Po jej boku až do posledných chvíľ rovnako stála synova partnerka Ivka.

Jej vášňou boli lyže. Či už bežky alebo rýchla jazda na lyžiach dole svahom. Táto vášeň jej ostala až do doby pandemickej. Svoj dôchodok sa snažila prežiť čo najaktívnejšie. Veľmi rada chodievala do Vyšných Ružbachov, kde spoločne s rodinou strávili podstatnú časť životov. Kráter bol miestom, kde sa rada kúpala či opaľovala ešte ako malé dievča. Návšteva susedov a priateľov chatárov – Božky Kulangovej či Zdeňka z Prahy, boli vždy spruhou pre jej dušu. Rovnako sa tu rada stretávala s rodinnými priateľmi Ivanom, Beátkou či Jakubom Hlinkovcami a mnohými ďalšími. Počas krásnych slnečných dní si odbehla do Tatranskej Lomnice, kde nikdy nezabudla zastaviť sa v športovom obchode u Waltera Rennera, s ktorým sa dobre poznali.

Posledné roky si žila pokojný život vo svojom milovanom Kežmarku. Káva o desiatej ráno v Kaviarni u svätej Barbory na námestí nemohla začať bez nej. A obed? Ten si rada dopriala u hoteliéra pár exelánc – tak ako ho vnímala – Michala Šoltýsa, v Hoteli Club,  pri jej obľúbenom vyprážanom rezni. Bola to Kežmarčanka srdcom aj dušou. V podstate na Vás v meste číhala skoro za každým rohom. No vždy Vás pozdravila úprimným a hlbokým úsmevom a nekonečnou voľou sa s Vami porozprávať.

Posledné roky života ju trápili rôzne zdravotné problémy, ktoré sa snažila riešiť promptne a s gráciou. Nikdy si nepripúšťala, že zub času sa raz zahryzne aj do nej. Posledné dni vysokých letných teplôt a javov, ktoré sú už typické pre jej vek, si vybrali svoju daň. Posledné dni strávila na jej obľúbenej káve v Ždiari a vo Vlkolínci. V júli 2023 sa jej zdravotný stav značne zhoršil, pustili ju však z nemocnice a pred rodinou skonštatovala: „nebojte sa, ja sa ešte nechystám zomrieť“ alebo aj „ja mám tuhý korienok.“ Humor ju neopúšťal do posledných chvíľ. Milovala život a ľudí, ktorých mala okolo seba.

Odišla vo štvrtok 20. júla a štátny pohreb sa konal v pondelok 24. júla.  Na jej poslednú túru za rodičmi a manželom Heinzom, najväčšou kamarátkou a dôvernou susedou Erikou a jej manželom Mirom, jej pozostalí pribalili jej obľúbenú šatku s plesnivcami, klobúčik i jej večné kamarátky – turistické paličky.

Ľubomír Sonntag, editor: Ondrej Miškovič, foto: Archív rodiny