Sorting by

×

Ján Rueber sa narodil v Püchsendorfe v Nemecku a zomrel v roku 1584.

Ján Rueber z Piscendorfu (Püchsendorf) a Grafenwerthu(ostrov na Rýne v Nemecku v severnom Porýnsku) bol vo vojenskej službe viacerých panovníkov – bojoval vo Francúzsku, Nemecku,na území Talianska, potom prešiel do Uhorska do boja proti Turkom a napokon r. 1568 prevzal hlavné vedenie armády. Na Spiši ho poznali akovedúceho komisie, ktorá rozhodovala o častých sporoch na uhorsko-poľských hraniciach. Ku kežmarskému hradu sa dostal pričinením Alberta Laskeho, ktorý si od neho r. 1571 požičal 10 000 zlatých a potom ešte 32 000 zlatých. V tej hodnotemu dal do zálohu aj hrad a mesto Kežmarok.Lasky dlh včas nevyplatil a dočasným majiteľom hradu i mesta sa stal Rueber. Kežmarčania, ktorí pravdepodobne o zálohovaní vôbec nič nevedeli,odmietli Ruebera pustiť do mesta, tak so svojimi vojakmi dobyl mestské brány, obsadil mestské múry a násilne vošiel do hradu.

Hrad počas jeho zemepanstva r. 1575 vyhorela bolo ho treba opraviť. Rueber požiadal Laskeho,aby mu vrátil aspoň časť peňazí. Ten však nemal žiadnu hotovosť, a tak Rueber musel r.1577 zálohovať hrad a mesto za 12 000 zlatých Stanislavovi Turzovi z Betľanoviec. Peniaze síce do termínu vyplatil, ale hneď potreboval ďalšiena verbovanie žoldnierov. A tak r. 1579 za 42 000 zlatých zálohoval mesto a hrad s ďalšími majetkami trnavskému kupcovi Šebastiánovi Tökölimu,ktorý bol taký bohatý, že požičiaval aj samotnému cisárskemu dvoru.

Kto však doplatil na to, bolo mesto Kežmarok, ktoré muselo platiť dane všetkým trom zemepánom,ba dokonca každému jednému muselo zložiť prísahu vernosti. Keďže takéto prísahy boli už takmer na dennom poriadku, prestali ich Kežmarčaniabrať vážne.

Keďže napokon ani jeden dlžník peniaze nevrátil,stal sa toho istého roku kežmarským zemepánom Šebastián Tököli.

Literatúra:

BARÁTHOVÁ, Nora: História kežmarského hradu.Kežmarok: Múzeum 2004.

BARÁTHOVÁ, Nora: Kežmarský hrad. Martin: Osveta1989.

HÝROŠ, Štefan: Kesmark, jeho páni a okolie. LetopisMatice slovenskej, r. 12, zv. 1, Martin 1875.