Meno Badáni (Badányi) vzniklo zrejme pomaďarčením mena Bodon, Bodony. Rodina Bodony, konkrétne jej predstaviteľ Ján, sa spomína medzi spišskými šľachticmi v rokoch 1570 – 1582, chýba však určenie mesta, resp. usadlosti, z ktorej pochádza alebo v ktorej sa zdržiava. Meno sa pravdepodobne pomaďarčilo na dvore kežmarského hradného pána Štefana Tököliho II.
V jeho službách bol „hofmistr“ – dvorník Adam Badany, ktorému gróf listom, napísanom v slovensko-poľskom nárečí s datovaním 25. mája 1669, daroval za vernú službu „dom Nowokrstensky, v ktorom ninyi mieška spolu i zahradku k nemu naležejicu“ ako aj fi nančnú odmenu. Zrejme ide o dom na Hlavnom námestí č. 46, kde táto rodina žila po stáročia. V r. 1683 sa spomína na kežmarskom dvore kniežaťa Imricha Tököliho taktiež Adam Badányi – „kohyhamester“ – mal na starosti vedenie kuchyne.
Na základe zápisov evanjelickej matriky sa r. 1677 narodila Adamovi Bodanymu (!) dcéra Rosina. R. 1693 sa zase Georgovi Bodanymu narodil syn Georg a potom ešte ďalších 5 detí. V 18. storočí sa v Kežmarku spomínajú ďalší Bodony, resp. Badany. V súpise šľachticov Spišskej župy sa r. 1754 spomína kežmarský mešťan Mathias Badányi – jeho iniciály sa dodnes zachovali na balkóne domu č. 46.
Nie je známe, kedy a od koho rodina získala armales s erbom. V 19. storočí používala dve verzie: v jednej v modrom štíte na zelenom trojvrší stojí strieborný holub, v zobáku drží zelenú ratolesť – to isté je aj na klenote, ale v štíte nad holubom je šesťramenná strieborná hviezda; v druhej verzii je podobný holub, avšak s dvoma hviezdami a v klenote je ohnutá strieborná pancierová ruka s tasenou šabľou tej istej farby.
Rodina Badáni bola spojená s poprednými šľachtickými spišskými rodinami Görgey, Mariá ši, Dolevicéni atď. V 18. storočí sa rozvetvila do Slovenskej Vsi, Podhorian i Holumnice. V Kežmarku jej okrem domu č. 46 patril neskôr aj dom č. 48. Oba domy boli a znova sú vzájomne prepojené. V dome rodiny Badáni sa v 19. storočí stretávala
spišská inteligencia. Tu sa spoznal rektor lýcea Ján Chalupka, neskôr zakladateľ slovenskej drámy, s barónkou Babettou von Wieland, svojou životnou, ale nerealizovanou láskou.
Posledným mužským potomkom tejto rodiny na Spiši bol Matej (1. september 1825 – 2. marec 1899 Kežmarok) s maďarským predikátom „Malduri és Hollólomniczi“ (Podhoranský a Holumnický) – mal len dcéry, syn umrel mladý. Manželka Paulína z rodu Mariáši (Mariássy) ho prežila (1834? – 10. jún 1920 Kežmarok). Od ich dcéry Eleonóry (? – 1921 Budapešť) a jej manžela Oskara Szirmayho pochádzal posledný ženský potomok tohto rodu
Hedviga Mária Sirmay (Szirmay) (1895 – 1973).
Literatúra:
BARÁTHOVÁ, Nora: História kežmarského hradu. Kežmarok: Múzeum 2004.
BARÁTHOVÁ, Nora: Majitelia rodových erbov v Kežmarku. In: Historica Carpatica 19. Košice: Východoslovenské
vydavateľstvo 1988, s. 227 – 259.
BRUCKNER, Győző: Gróf Th ököly Imre udvartartása. In: Közlemények Szepes Vármegye múltjából, r. 5,
č. 1, 1913.
JANOTA, Ľudovít: Slovenské hrady II. Bratislava 1937. Lyceálna knižnica v Kežmarku. Matricula studiosae iuventutis in schola ev. Kesmarkiensi 1711 – 1805, cui praefi xus est Index Rectorum scholae ab anno 1570 – 1752.
Zdroj: Osobnosti Kežmarku 1206 – 2009, str. 27