Planitz Karol

Karol Planitz sa narodil 13. marca 1764 vo Veľkej pri Poprade a zomrel 8. marca 1835 v Ľubici.

Jeho otec Stromph (+ 1768) bol organistom vo Veľkej. Karol neskôr prijal meno Planitz podľa svojho dobrodinca Maximiliána Planitza, kňaza vo Veľkej. Vzdelanie dosiahol v Budíne a na generálnom seminári v Bratislave. V roku 1788 bol vysvätený za kňaza. Nastúpil ako kaplán v Hniezdnom, neskôr v Liptovskom Michale, v r. 1792 bol správcom farnosti v Krompachoch a od roku 1794 farárom v Kacvine. 16. februára 1797 bol inštalovaný za farára do Kežmarku, kde pôsobil do roku 1809, keď odišiel na svoje posledné pôsobisko do Ľubice. V roku 1806 sa stal titulárnym spišským kanonikom a od 1814 prepoštom. Bol aj dekanom kežmarského dištriktu. Bol mimoriadne činný, písal príležitostne kázne. V Kežmarku začal písať Historiu domus, v roku 1821 inicioval a spolufi nancoval generálnu obnovu Kostola Navštívenia Panny Márie v Kežmarku. Rovnako bol mecénom kostola v Ľubici, v r. 1812 prebudoval ľubickú faru na reprezentatívne sídlo, v r. 1830 dal zväčšiť špitál, ktorého budova stojí dodnes. Celý svoj majetok zanechal v testamente ľubickým veriacim vo forme nadácie. O jej výške svedčí fakt, že len ročný výnos z úrokov bol 4 000 zlatých. Z nich bola podporovaná pri štúdiu ľubická katolícka i evanjelická mládež. Pochovaný je na ľubickom cintoríne.

Literatúra:

HOFFMAN, M.: Kresťanstvo v Ľubici. In: Z minulosti Ľubice. Ľubica 1996.

KOLLÁROVÁ, Z.: Biografi cký slovník mesta Poprad. Poprad: Mestský úrad 2004.

Archív rímskokatolíckeho farského úradu v Kežmarku.

 

 

AllEscort