JUDr. Ján Palenčár sa narodil 2. novembra 1880 v Kežmarku a zomrel 28. októbra 1972 v Bratislave.

Chodil na kežmarské gymnázium, maturoval v Nyiregyházi. Zapísal sa na právnickú fakultu v Budapešti, ale onedlho prestúpil do Košíc. V Koložvári (dnes Kluj v Rumunsku) si spravil doktorát. Potom bol menovaný za právnického praktikanta do maďarského mesta Gyulafehérvár a onedlho sa stal notárom okresného súdu v Lengyeltót (mestečko južne od Balatonu). Ani tam nepobudol dlho, lebo mu ponúkli prácu v Kežmarku, kam sa vrátil v júni 1914. Na mestskom úrade prebral vojenské záležitosti, matriku a agendu priemyslu. Ani na tomto mieste nepracoval dlho, lebo vypukla I. svetová vojna a musel narukovať.
Kežmarský policajný veliteľ mu daroval svoju šabľu a jeho agendu prebral mešťanosta. • Ako člen 9. dobrovoľníckeho pluku sa v polovici augusta 1914 dostal do Poľska – pluk mal brániť pevnosť Przemysl. Tam bol ranený do nohy. Najprv ho odviezli do Budapešti, potom poslali do lazaretu v Kežmarku. Avšak po dvoch mesiacoch sa zase vrátil do Przemyslu. Mesto v marci 1915 dobyli ruské vojská a Palenčár sa spolu s ostatnými dostal do zajatia. Koncom mája dorazili do Krasnojarska – tam ostali päť rokov. Zajatci prežili v Rusku tri režimy. Cársky, tzv. biely a boľševický. Hoci sa vojna skončila, ešte ani v apríli 1919 sa so zajatcami nič nedialo. Vtedy sa však dozvedeli, že v Rusku bojujú českí legio nári, že už obsadili skoro celú transsibírsku trať a že sa ňou teraz vracajú domov. Ale až koncom januára 1920 sa bývalí zajatci dostávajú s legionármi do Vladivostoku a loďou sa vracajú do Európy. Palenčár prichádza do rodného Spiša až 22. júna 1920. Začiatkom augusta sa vracia na svoje staré pracovisko.
Roku 1921 poznačili jeho život dve udalosti. Oženil sa (Jolanka Majorošová bola o 17 rokov mladšia – mali spolu dve dcéry – pracovala ako prekladateľka, pretože v Kežmarku v tom čase inteligencia ovládala len nemčinu a maďarčinu) a dal si ho zavolať spišský župan, ktorý mu ponúkol miesto prvého mešťanostu československého Kežmarku.
J. Palenčár bol na najvyššom poste jeden a pol roka. V tom čase navrhoval napr. výhodný odpredaj rozsiahlych nevyužitých hospodárskych budov. Vďačne by ich boli kúpili vracajúci sa Amerikánci, ale mestská rada nesúhlasila. Ani so stavbou kasární, ktorá by bola v tom čase veľmi mestu pomohla. Prešlo len založenie tzv. robotníckeho domu.
R. 1924 vymenováva župan J. Palenčára za hlavného okresného notára v Liptovskom Mikuláši. V roku 1928 prišla zmena. Zriadili novú Slovenskú samostatnú krajinskú vládu so sídlom v Bratislave. Župy sa rozpadli a Palenčár odchádza pracovať do Bratislavy.
V r. 1938 prišlo k rozdeleniu republiky. Dr. Palenčár bol už vtedy zástancom myšlienky tzv. Spojených európskych štátov. Spoločný priestor by malo chrániť spoločné vojsko. Poľnohospodári v jednotlivých regiónoch by mali vyrábať produkty vlastné tomu-ktorému regiónu, avšak pre celú Európu. Tak by boli všetci spoluzodpovední za výživu všetkých. Duševne pracujúci by mali skúmať zdravé princípy, ktoré by boli vhodné a dostatočne silné riadiť tento veľký štát. Tento veľký štát by mal byť podopretý verejným právom, a tým zabezpečovať mier na všetky budúce roky všetkým národnostným celkom. Národy spojené na základe dobrovoľnosti by mali mať jednotnú menu.
Do II. svetovej vojny už narukovať nemusel. Po nej sa venoval hlavne publicistike a písaniu spomienok.
Literatúra:
CIGÁNOVÁ, Katarína: Spomienky Kežmarčana. In: Z minulosti Spiša. Ročenka Spišského dejepisného spolku v Levoči XII. Levoča 2004.

AllEscort