Učiteľstvo bolo jeho poslaním
Narodil sa 23. decembra 1935 v Lazoch pod Makytou, zomrel 8. decembra 2016 v Kežmarku, kde je aj pochovaný na novom cintoríne. Vysokoškolské štúdium ukončil na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave, v odbore dejepis – zemepis. Od roku 1957 až do dôchodku pôsobil v Kežmarku, na Jedenásťročnej strednej škole, ktorá sa neskôr zmenila na Strednú všeobecnovzdelávaciu školu a potom na Gymnázium P. O. Hviezdoslava. V rokoch 1979 až 1990 bol zástupca riaditeľa gymnázia. V roku 1988 sa stal zaslúžilým pracovníkom rezortu školstva. Okrem dejepisu a zemepisu vyučoval aj občiansku náuku, brannú výchovu a telesnú výchovu. Pôsobil v politických štruktúrach školy a mesta. Bol člen výboru Rybárskeho zväzu v Kežmarku. V roku 1959 sa oženil s Alžbetou, rodenou Michalcovou, učiteľkou v základných školách v Kežmarku. Spoločne vychovali deti Zuzanu a Petra.
Mladý pedagóg, ktorý od začiatku rozumel svojim študentom
spomína Nora Baráthová, žiačka Jedenásťročnej strednej škole
Profesor Kováčik patril medzi mojich najobľúbenejších stredoškolských profesorov, učil ma v rokoch 1958 až 1961. Prišiel do školy ako mladý pedagóg a zrejme preto si s nami aj rozumel a riaditeľstvu nežaloval, keď sme mu niečo vyviedli. Do školy vlastne prišlo naraz viacero mladých vyučujúcich a my ako pojašené dievčatá – mali sme pätnásť rokov – sme sa postupne a naivne do všetkých platonicky zamilovali – že už mali svoje vyvolené, nám vôbec nevadilo. Dokonca profesorovi Kováčikovi, ktorý istý čas býval v škole, sme „z lásky“ dali do tmavej chodby svetlonosa z tekvice a márne sme sa tešili, že ho vyľakáme, lebo zrovna kamsi odcestoval. Vo vyšších triedach sme sa umúdrili, lebo sa blížila maturita. Mali sme všetci radi dejepis profesora Kováčika. Vedel tak vysvetliť novú látku, že doma sme sa ani učiť nemuseli. Keď som mu raz povedala, že sa nemienim učiť roky vládnutia panovníkov, nič na to nepovedal a zdá sa, že si myslel to isté. Dejepisnú látku nám vedel aj inak priblížiť. Keď sme preberali nezáživné dejiny Egypta, odporúčal nám prečítať si román Faraón od poľského spisovateľa Prusa, ba tú knihu nám sám aj požičal. Zhodou okolností v knihe zabudol list od svojej nastávajúcej, ktorý mi skonfiškovala moja mama a sama ho kolegovi Kováčikovi vrátila…
Pri preberaní určitých dejinných období neskresľoval históriu podľa dobových učebníc – hovoril pravdu, ako to v skutočnosti bolo. Tak sme debatovali napríklad o Pražskom povstaní tesne pred koncom vojny, čo starí Pražáci považovali za zbytočné. Potvrdil to aj on. Vlastne aj vďaka nemu som sa dala na štúdium všeobecnej histórie. A keďže sme si so svojím profesorom neskôr potykali, dovolím si teraz povedať: Vďaka, Tonko, že si mi dokázal priblížiť dejiny natoľko, že sa mi stali profesiou i koníčkom na celý život.
Profesor, ktorý učil dejiny aj život
spomína Štefan Kuric, žiak Strednej všeobecnovzdelávacej školy v rokoch 1968 až 1971
Príprava na hodiny dejepisu bývala náročná – neraz sme dostali za úlohu naučiť sa 30 až 40 strán z učebnice a pochopiť ich nadväznosť na výklad na predchádzajúcej hodine. Pán profesor požadoval, aby sme sa okrem rokov udalostí orientovali najmä v ich logickej historickej následnosti. Využíval prepojenie učiva na zemepis a slovenský jazyk. Do triedy vchádzal niekoľko sekúnd po zvonení a keď sme na pozdrav vstali z lavíc, čakala nás jeho pravidelná veta: “Vyvetrajte si tu!“ Pretože jeho hodiny dejepisu si vyžadovali čistú myseľ a veľké sústredenie. Na skúšanie vyvolával naraz niekoľkých žiakov, ktorí striedavo pokračovali v odpovedi a dopĺňali sa – každý dôležitý dátum sa musel spomenúť a každá udalosť opísať – látku si tak zopakovali všetci v triede. Nasledoval výklad nového učiva, ktorého súčasťou boli otázky. Snažili sme sa na ne rozumne odpovedať a obyčajne nás čakalo jeho hodnotenie áno alebo nie. Potom nasledovalo zdôvodnenie, v čom s nami súhlasí, a v čom nie a prečo. Výklad prechádzal do diskusie a keďže sme mali sčítaných spolužiakov, hodiny dejepisu boli pre nás príťažlivou a cennou školou do života. Spestrovali nám ich aj referáty spolužiakov o knihách s historickými témami, z dejín Rímskej ríše, Rakúsko-Uhorska, či Československa. Pán profesor nás niekedy prekvapiĺ v iných oblastiach, napr. diskusiou po zápase našej futbalovej reprezentácie. Zistili sme, že v mladosti bol aktívny športovec – futbalista. Nevyhýbal sa ani spoločensky citlivým témam – prvý ročník sme začínali po auguste 1968 a viedol nás ku zmysluplnému prístupu k vytváraniu životných cieľov a profesijného uplatnenia. Nezabudnuteľná bola hodina v januári 1969 po tom, ako sa v Prahe na protest proti okupácii Československa armádami Varšavskej zmluvy upálil Jan Palach. Vtedy sme boli sme od neho len o päť rokov mladší. Diskutovali sme o motívoch a o hraniciach protestu a účinku sebaobetovania, o možnostiach mladých ľudí viesť slobodný a produktívny život a o našej, i budúcej zodpovednosti voči sebe, svojim rodinám i spoločnosti. Profesor Kováčik patrí k tým učiteľom, ktorých posolstvo ovplyvňovalo náš život aj po skončení štúdia na Strednej všeobecnovzdelávacej školy.
Bol človekom s prirodzenou autoritou
spomína Ladislav Spalek, žiak Strednej všeobecnovzdelávacej školy v rokoch 1967 až 1970
Aj keď sme boli prírodovedne zameraná trieda Strednej všeobecnovzdelávacej školy, tak som rád, že sme mali aj dejepis s pánom profesorom. Dejepis patrí k všeobecnej vzdelanosti. Síce nás veľmi nebavili Púnske vojny, Križiacke výpravy, sťahovanie národov a iné, ale pán profesor mal veľmi zaujímavé hodiny a prirodzenú autoritu.
Štefan Kuric, editácia: Ondrej Miškovič, foto: archív rodiny Kováčikovej
