Ivan Jurijevič Komárnický sa narodil 28. augusta 1917 v Haňkovici na Ukrajine a zomrel 10. januára 2008 v Kežmarku.
Otec Jurij Komárnický zahynul v I. svetovej vojne ešte pred narodením syna. Matka Eva – robotníčka (1897 – 1945, zomrela na následky väznenia počas okupácie Zakarpatskej Ukrajiny maďarským Horthyovským režimom), sa po smrti manžela znovu vydala a Ivana vychovávala jeho teta. Mal deväť súrodencov – 5 bratov a 4 sestry. Bratia Michal, Fedor a Peter bojovali taktiež v II. svetovej vojne.
Ivan meštiansku školu navštevoval vo Svaľave, reálne gymnázium v Mukačeve, potom 2 roky navštevoval bohoslovecký seminár pravoslávnej cirkvi v Juhoslávii. Štúdium nedokončil pre vojnové udalosti. Už ako chlapec popri škole pracoval (pastier dobytka, robotník na stavbe úzkokoľajnej železnice, lesný manipulant vo fi rme Latorica). Pred rozpadom ČSR slúžil ako vojak základnej služby pri delostreleckom pluku v Užhorode.
Po obsadení Zakarpatska maďarskou armádou, žil v ilegalite. V júli 1939 prešiel ilegálne do Poľska v snahe vstúpiť do armády. Po obsadení časti Poľska sovietskou armádou v roku 1939 bol zajatý a väznený v ZSSR. Následne bol prijatý do Červenej armády, s ktorou sa zúčastnil na bojoch na fínskom fronte a pôsobil ako vojenský kuriér na Ďalekom severe a Urale. V roku 1942 vstúpil v Buzuluku do 1. československého armádneho zboru v ZSSR, kde absolvoval paradesantný výcvik. V 5. protitankovej rote, s ktorou sa zúčastnil v bojoch o Kyjev, Vasiľkov a Bielu Cerkev, bol zaradený ako pešiak. V boji o Žaškov bol ranený.
V decembri 1943 ako zástupca čs. vojakov bol v sprievode plk. Ludvíka Svobodu svedkom podpísania spojeneckej Zmluvy o priateľstve, vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci medzi ČSR a ZSSR v Moskve.
V priebehu Karpatsko-duklianskej operácie bol preradený k 2. paradesantnej brigáde pod velením plk. Svobodu a ako ochranný sprievod gen. Viesta priletel na stredné Slovensko na pomoc SNP. Pôsobil vo vojenskej rozviedke na rôznych úsekoch frontu. Po potlačení povstania sa zúčastnil na presune na Donovaly, na ústupe na Kozí chrbát, Prašivú, aj na známom prechode cez Chabenec a v horách ostal bojovať až do spojenia so sovietskou armádou.
Získal viacero vyznamenaní, napr. r. 1944 Medailu československej armády v zahraničí, r. 1945 Pamätnú medailu SNP, r. 1948 Za pobedu, r. 1969 Rad červenej hviezdy atď. Svoje vojnové zážitky opísal v knihe Spomienky z bojov proti fašizmu v druhej svetovej vojne – na Východnom fronte a v Slovenskom národnom povstaní v rokoch 1939 – 1945 (Kežmarok 2001).
Po oslobodení Československa pôsobil v službách ministerstva vnútra, kde organizoval útvary Zboru národnej bezpečnosti na západných hraniciach republiky.
Demobilizovaný bol 23. 10. 1945 v hodnosti majora v. v. Podmienkou demobilizácie bolo získanie zamestnania a ubytovania, čo v tomto období bolo pre frontových bojovníkov problematické. Nakoniec získal zamestnanie ako cestmajster v obci Sloup, okres Česká Lípa, kde bol v roku 1946 prijatý za člena KSČ. Od roku 1949 pracoval na ministerstve vnútra v Prahe.
Od roku 1952 pôsobil v Poprade na Okresnom oddelení Zboru národnej bezpečnosti, v roku 1960 sa stal náčelníkom ZNB v Kežmarku, kde pôsobil až do odchodu do dôchodku v roku 1972. Od konca vojny až do svojej smrti bol aktívnym funkcionárom v ZČSSP a ZPB (Zväze protifašistických bojovníkov).
Bol dvakrát ženatý – s prvou manželkou mal dcéru Hanu a synov Alexandra a Ivana, druhé manželstvo bolo bezdetné.
Literatúra:
Archívne materiály syna – Alexandra Komárnického z Kežmarku.