Imrich Hunsdorfer sa narodil 18. augusta 1930 v Kežmarku a zomrel 19. augusta 2007 vo  Weilburgu v Nemecku.

Narodil sa v rodine obchodníka Gustáva Hunsdorfera a Irmy, rod. Fabianovej, (ako vzdialený príbuzný významných vedcov Pavla a Jána Hunfalvy z Veľkého Slavkova) a dostal meno Emmerich (Imrich). Vyrástol v kolónii Weinovej továrne (neskoršieho Tatraľanu).

V rokoch 1936 – 1944 navštevoval v Kežmarku nemeckú evanjelickú meštianku a potom gymnázium, kde sa zapojil to turistickej skupiny prof. Alfréda Grosza. Vyrastal trojjazyčne (slovensky, nemecky, maďarsky) aj mnohonárodne, čo ho vychovalo k obvyklej spišskej tolerancii. Po prechode frontu na konci II. svetovej vojny ostali v Kežmarku, čo sa im ako spišským Nemcom vypomstilo: jeho otca odvliekli do ruského Donbasu, ich dom trikrát vyrabovali, nedostali potravinové lístky, Imrich už dvakrát stál pri lese pred ruskými samopalmi, vychádzať na ulicu bolo životu nebezpečné. Ako 15-ročný musel v okolitých dedinách žobrať stravu pre celú rodinu, nevzali ho do školy, tak sa stal učňom v obchode s potravinami.

V máji 1945 ho pred vysídlením (spolu s ďalšími 10 dievčatami a chlapcami) zachránil prof. Grosz, keď sa 4 mesiace skrývali v Malej Studenej doline. Roku 1946 mohol pokračovať v meštianke a neskôr pôsobil 4 roky ako organista v novom evanjelickom kostole pri farárovi Spišiakovi.

Napriek ideologickým prekážkam ho na príhovor profesorov (na tretí pokus) prijali na obchodnú školu v Poprade. Tam založil a dirigoval úspešný 84-členný mládežnícky spevokol, ktorému písal aj piesne.

Aj keď sa uchádzal o štúdium na 4 fakultách, ako Nemca ho nakoniec vzali len na novootvorenú banícku fakultu v Košiciach, ktorú ukončil roku 1957. Nastúpil do geologického prieskumu v Rožňave ako vedúci vrtných prác, potom pôsobil krátko v Novej Bani ako hlavný inžinier, odkiaľ prešiel roku 1966 do Spišskej Novej Vsi za technického riaditeľa Geologického prieskumu. V čase medzi rokmi 1960 – 1963 ho ŠTB ako nestraníka často vypočúvala pod hrozbou internácie. Preto musel byť stále lepším odborníkom. Prednášal na odborných podujatiach aj v Sofi i, Moskve, Bukurešti, Varšave, Krakove, Budapešti a Lipsku, tri roky prednášal na univerzite v Košiciach, veľa publikoval, získal titul CSc. Roku 1970 sa zúčastnil na vrtoch studní v Chartúme v Sudáne.

Roku 1966 sa oženil, narodili sa im dve deti – syn a dcéra. V tom čase ho znovu ŠTB začalo podozrievať, že je západným špiónom a hrozili mu, že jeho deti budú môcť len zametať ulice. Preto v lete 1976 z dovolenky v Taliansku emigroval s celou rodinou do Nemecka.

Tým, že bol v odborných kruhoch známy, dostal hneď miesto na technickej univerzite v Claustale. Roku 1977 sa presťahovali do Saarbrückenu, kde pracoval do roku 1982. Potom nastúpil ako obchodný riaditeľ továrne na stroje a náradie vo Weilburgu, kde si kúpili dom so záhradou. Krátko ešte pôsobil na univerzite v Saarbrücken a potom si roku 1988 založil svoju fi rmu Geo-bohr-technik, ktorá získala dva patenty.

Roku 1993 odišiel do dôchodku a začal budovať mosty k rodnému Spišu. V tom istom roku zorganizoval v spolupráci s miestnou občiankou Norou Baráthovou v Kežmarku prvé Spišské kultúrne dni (Zipser Kulturtage – so zameraním na osobnosti prof. Grosza a Dr. Guhra), na ktorých sa zúčastnili stovky Spišiakov z celého sveta. V nasledujúcom roku zorganizoval druhé Spišské kultúrne dni v Levoči, počas ktorých bol v Kežmarku odhalený pamätník v parku prof. Grosza, a začal pracovať na partnerstve miest Weilburg a Kežmarok, ktorý sa v októbri predstavil na Hlavnom námestí vo Weilburgu. V máji roku 1996 pripravil úspešný Spišský týždeň vo Weilburgu s 11 tanečnými a speváckymi skupinami a desiatkami krajanov zo Spiša. V tom istom roku sa uskutočnil aj prvý Sviatok kultúry a stretávania karpatských Nemcov – ako pokračovanie Spišských kultúrnych dní. 26. júna 1998 bolo v Kežmarku ofi ciálne podpísané partnerstvo oboch miest a doteraz funguje na výbornej úrovni.

Za jeho zásluhy mu bolo roku 1997 udelené čestné občianstvo mesta Kežmarok. Okrem toho bol vyznamenaný aj Čestným listom krajiny Hessensko – za porozumenie medzi národmi a udržiavanie nemeckého povedomia v karpatskej oblasti a roku 2005 ho vyznamenali Čestným listom Karpatskonemeckého krajanského spolku v Nemecku.

Maľoval krásne obrazy, ktoré spolu so svojimi fotografi ami v Kežmarku prezentoval na dvoch výstavách – roku 2005 s pedagógmi mesta a samostatne na tému Partnerské mestá Kežmarok a Weilburg v novembri 2006.

Okrem toho písal v nemčine aj básne a poviedky, ktoré publikoval v nemeckých krajanských mesačníkoch – najmä v Karpatenblatt, ktorý vychádza na Slovensku. Svoje básne vydal aj v troch zbierkach – Berge meiner Heimat (Vrchy mojej vlasti), 1992; Auf Pfaden der Erinnerung (Po cestičkách spomienok), 1993 a 2005, ktoré vyšli v kežmarskom vydavateľstve ViViT, rovnako ako aj jeho zbierka poviedok Danach (Po tom), 2006.

Imrich Hunsdorfer zomrel po autonehode v Nemecku.

 

Literatúra:

HUNSDORFER, Emmerich: Vlastný životopis. Rukopis z 20. 10. 1998. Zo spomienok jeho vdovy.

 

 

AllEscort