Juraj Bucholtz st. sa narodil 1. mája 1643 v Sabinove a zomrel 11. mája 1724 vo Veľkej Lomnici.

Rod Buchholtz pochádzal zo Sliezska. Najstarší známy člen rodiny Šimon šiel na štúdiá do Uhorska a už tam ostal natrvalo. R. 1644 získal rod armales: v kruhu vavrínov na trojvrší bol košatý strom s troma konármi, po stranách mal po jednej päťcípej hviezde. Ten istý strom na trojvrší bol aj v klenote erbu. Farby však nepoznáme.

Šimon umrel údajne 112-ročný násilnou smrťou – mal 7 synov. Jeho vnukom bol Juraj Buchholtz starší. Do školy chodil v Sabinove, Spišských Vlachoch, v Spišskom Podhradí. Ako pomocný učiteľ vyučoval v Matejovciach, kde mu učarovali Tatry – s jeho menom sa spája prvý známy horolezecký výstup na Slavkovský štít, ktorý uskutočnil s priateľmi v júli r. 1664 a jeho opis Die Besteigung der Schlagendorfer Spitze im Jahre 1664 (Výstup na Slavkovský štít v r. 1664) vyšiel aj tlačou v K. k. privilegierte Anzeigen r. 1774. Ďalším dielom Buchholtza o Tatrách je práca Das weit und breit erschollene Zipser-Schnee-Gebürg. (Do široka-ďaleka vychýrené spišské Snežné hory.) Tento rukopis pod tým istým názvom vyšiel v Levoči až r. 1899. Onedlho Buchholtz odchádza z Matejoviec učiť do Spišských Vlachov, potom do Banskej Štiavnice – z oboch miest však zuteká kvôli ženám, ktoré by ho rady za manžela. Odchádza do Dobšinej a odtiaľ r. 1671 do Spišskej Soboty, kde sa stáva evanjelickým kazateľom. Po odobratí kostola a školy sa vrátil do Dobšinej, avšak roku 1678 je už zase v Matejovciach a stáva sa obchodným cestujúcim, neraz cestuje na pltiach do Poľska.

Jedno z plťovísk bolo aj v Kežmarku. Proticisárske povstanie kežmarského rodáka Imricha Tököliho na krátky čas uvoľnilo napätú náboženskú situáciu a Buchholtz sa stáva opäť evanjelickým farárom v Batizovciach. Nepôsobí tam dlho. Už v septembri roku 1688 nastupuje na miesto nemeckého a slovenského diakona v Kežmarku do dreveného artikulárneho kostola. O charaktere Buchholtza hovorí napr. aj tento fakt: v roku 1697 mu zakázali kežmarskí paulíni vykonávať evanjelické cirkevné obrady vo fílii Folvark (dnešné Stráne pod Tatrami), a to pod trestom straty úradu, zaistenia, žalárovania, ba i galejí.

Buchholtz však tento príkaz neposlúchol a chodil do Folvarku aj ďalej. Ďalšie proticisárske povstanie pod vedením Františka Rákociho II. opäť na pár rokov uľahčilo postavenie protestantov. V jeseni 1705 povoláva Buchholtza za farára Veľká Lomnica. V tom istom roku a r. 1709 je po druhýkrát zvolený za seniora. Po porážke Rákociho bol lomnický kostol opäť evanjelikom odobratý. Buchholtz sa musel skrývať dokonca v Tatrách.

Jeho manželka dlho toto trápenie nevydržala a roku 1710 zomrela. Jej smrťou končia aj zápisky rodinnej kroniky Historischer Geschlechts-Bericht, ktorú viedol Juraj Buchholtz starší. Po ňom pokračoval v písaní syn Jakub. Buchholtz starší po smrti manželky už viac ako farár nevystupoval, mal len niekoľko príležitostných kázní na veľkolomnickom dvore šľachtickej rodiny Berzevici. Hoci žil v Kežmarku, napriek tomu umrel vo Veľkej Lomnici, kde sa druhýkrát oženil a tam ho aj pochovali v katolíckom kostole. Pamätnú tabuľu má v lomnickom evanjelickom kostole – bola odhalená r. 1901.

Buchholtzovci mali 5 detí – z nich najznámejší bol Juraj mladší (1688 – 1737) – vedec stredoeurópskeho formátu a Jakub (1696 – 1758) – remeselník – ihlár, taktiež znalec Tatier a neúspešný hľadač pokladov.

Literatúra:

BARÁTHOVÁ, Nora: Svedkovia ťažkých dôb. Liptovský Mikuláš: Tranoscius 1997.

BOHUŠ, Ivan: Tatry očami Buchholtzovcov. Martin: Osveta 1988.

(BUCHHOLTZ): Historischer Geschlechtsbericht (Familienchronik) von Georg Buchholtz, den Älteren, nebst einem Auszuge aus dem Tagebuche seines Sohnes Jakob Buchholtz… Budapešť 1904. Ulica Dr. Alexandra – domy Dr. Alexandra C

AllEscort