Vilma Blaschke, rod. PÁL sa narodila 27. júna 1903 v Kežmarku a zomrela 29. marca 2008 Salzburg v Rakúsku.

V roku 2008 zomrela vo veku skoro 105 rokov jedna z najstarších rodáčok z Kežmarku. Vilma Pál bola pacientkou ešte u MUDr. Vojtecha Alexandra a žiačkou prof. Jura Hronca. Svoje detstvo prežila v rodnom meste v období končiacej veľkej európskej mnohonárodnej minulosti, v období veľkých národných zmien. Pre ňu bol rozhodujúci len človek, nezávisle od jeho náboženstva, národnosti alebo tradície. Bola bystrá, činorodá, obetavá a mala veľkú prirodzenú autoritu.

Už ako dvanásťročná napísala divadelnú hru Rozmaznané dievča, ktorú potom hrali ako benefičné predstavenie pre vojakov zranených v I. sv. vojne v kežmarskej cukrárni Prandl. Pri slávnostných príležitostiach na tunajšom lýceu prednášala poéziu a prózu ako jediná z dievčat. R. 1922 maturovala a stala sa aj svedkom požiaru veže radnice.

Vo vtedajšej pestrej divadelnej činnosti v Kežmarku pôsobila ako ochotníčka a neskôr aj ako dramaturgička. Napr. v hre Ruže sv. Alžbety nacvičila tanečnú vložku mladých dievčat, ktoré na to až do vysokého veku radi spomínali. V auguste 1925 sa vydala za profesora a historika umenia Dr. Ernesta Blaschkeho z Viedne, čím sa stala Rakúšankou. Mladý pár žil potom krátko v meste Sankt Paul im Lavanttal v rakúskom Korutánsku, kde bol jej manžel profesorom na benediktínskom gymnáziu. Tam už vynikla jej osobná angažovanosť.

Pred narodením dcéry Helgy sa v máji 1926 vrátila s manželom do rodného Kežmarku (okolo 700 km), aby ju porodila v starootcovskom rodnom dome na Hradnom námestí č. 38 (vtedy č. 1). Po čase sa vrátila do Viedne, kde skoro až do konca II. sv. vojny pôsobila ako profesorka na Medzinárodnej Berlitzovej škole pre jazyky juhovýchodnej Európy a ako tlmočníčka.

Ešte pred Vianocami 1942 priviezla odtiaľ vlakom do Kežmarku krásne porcelánové Jezuliatko v životnej veľkosti s jasličkami, ktoré tu darovala Bazilike sv. Kríža pre vianočný Betlehem (roku 2004 bolo toto Jezuliatko znovu nájdené a slávnostne odovzdané svojmu účelu). Koniec II. sv. vojny ju priviedol do Salzburgu, kde po ovdovení pôsobila ako tlmočníčka medzinárodnej organizácie pre utečencov (IRO – International Refugee Organisation so sídlom v Ženeve).

Vďaka svojej dobrej povahe a svojim obdarovaniam pomohla v ťažkostiach mnohým utečencom, ktorí ju nazývali „Anjel IRO“. Jej pohostinnosť nepoznala hraníc a pri mnohých rozhovoroch často s láskou spomínala Kežmarok a Vysoké Tatry.

Bola 23 rokov členkou výboru Združenia spisovateľov v Salzburgu a bola „motorom“ tamojšej literárnej scény. Prekladala nemeckú poéziu do slovenčiny a maďarčiny. Bola mimoriadne charizmatickou osobnosťou, ktorá výrazne ovplyvnila svoje okolie. Svoje 100. narodeniny oslávila oficiálne v rodnom Kežmarku – ešte telesne aj duševne čulá. Až do konca svojho života taká aj ostala, až kým skoro 105-ročná nevymenila tento svet za svoju večnú vlasť.

Literatúra:

BORTENSCHLAGER, Wilhelm: Deutsche Literaturgeschichte, Bd. 2 „Von 1945-1983“, 5. erw. Aufl ., Viedeň 1998.

RAINER, Rudolf, P. SDS – ULREICH, Eduard: Karpatendeutsches Biographisches Lexikon, Stuttgart 1988, s. 41.

Osobné svedectvo Hansa Kobialku z Nemecka.

AllEscort