Hugo Barkány sa narodil v roku 1893 v obci Šarišské Lúky a zomrel približne v roku 1944 v koncentračnom tábore
Osvienčim v Poľsku.

Narodil sa v nemajetnej, ale kultivovanej židovskej rodine v Šarišských Lúkach pri Prešove. Rodičov stratil dosť skoro. Vyštudoval na budapeštianskej technike a stal sa inžinierom architektom vďaka svojmu najstaršiemu bratovi Eugenovi, ktorý už bol stavebným podnikateľom a mohol svojho brata podporovať. Tento jeho brat je známy ako spoluautor významného diela o židovských náboženských obciach na Slovensku a spoluzakladateľ zaujímavého Prešovského židovského múzea v tamojšej ortodoxnej synagóge. V I. sv. vojne slúžil ako dobrovoľník
pri delostrelectve a letectve, kde lietal s prvými jednoduchými lietadlami, ktoré zriedka vydržali viac letov.

Po vojne, keď doštudoval, nastúpil v stavebnej firme svojho brata Eugena a hneď jedna z prvých zákaziek sa mu stala osudnou: Ako 29-ročný mal dozerať na opravu veže kežmarskej radnice, ktorá r. 1922 zhorela. Oproti radnici stál dom židovskej rodiny právnika Marka Szántóva, jedného z najbohatších občanov Kežmarku. Jeho jediná dcéra
Edita sa tam opaľovala na balkóne a tí dvaja sa do seba zamilovali. Edita bola bohatá a vzdelaná – jedna z najatraktívnejších partií na Spiši a Hugo bol len „šnorer“ – chudobný Žid. Preto trvalo ešte štyri roky, kým jej otec súhlasil, aby sa vzali. Ako svadobný dar im dal krásny novogotický Jakabov palác v Košiciach, ktorý stojí napravo od cesty zo železničnej stanice ku košickému Dómu. Až roku 1930 sa im v Kežmarku narodila jediná dcéra Katarína – práve na druhý deň po smrti jej deda Marka Szántóa. Edita ju porodila predčasne, keď sa dozvedela, že jej milovaný otec umrel. Pretože nechceli, aby rodila v „dome smrti“, tak ju vzali do novej, ešte nedokončenej kežmarskej nemocnice, kde sa ich dcéra Katka narodila ako prvé dieťa. Do Kežmarku k babičke potom prichádzali ešte často.

Hugo bol perfekcionista a pedant, ale mal zmysel aj pre krásu. O krásnej budove hovorieval, že architektúra je skamenená hudba. V Košiciach počas zhruba dvadsiatich rokov postavil predovšetkým veľkú Neologickú (reformovanú) synagógu na Moyzesovej ulici (architekt Ľudovít Kozma z Budapešti – postavená 1926 – 1627 – mala 1 100 miest; prestavaná bola roku 1958, dnes je tam najväčšia koncertná sieň a sídlo Štátnej filharmónie v Košiciach); veľké košické kúpalisko (1936); učňovskú školu a desiatky domov a verejných budov. Takže sa stal váženým občanom mesta Košice.

Koncom apríla 1944 ich všetkých troch spolu s tisícami ďalších Židov internovali v košickej tehelni a 2. júna 1944 s posledným košickým transportom vyviezli v „dobytčáku“ do Osvienčimu, odkiaľ sa po vojne vrátila len dcéra Katka. Svoje spomienky na detstvo, ale hlavne zážitky z koncentrákov, opísala v knihe Jsem, protože musím…

Literatúra:
KÖRTVÉLYESSY, Katarína, zost.: Židovská ortodoxná synagóga. Prešov: Fotopress 2003.
POŠOVÁ, Katarína: Jsem, protože musím… Praha: Prostor 2003.

AllEscort