Vojtech Alexander sa narodil 30. mája 1857 v rodine kežmarského mešťanostu, neskôr mestského kapitána Ignáca Alexandra a zomrel 15. januára 1916 v Budapešti. Doma skončil stredoškolské štúdia, medicínu vyštudoval v Budapešti a v roku 1882 sa vrátil do Kežmarku, kde pôsobil do konca roku 1907 ako praktický lekár.
V roku 1886 sa oženil s Kežmarčankou Alžbetou Schwarzovou, s ktorou mal 5 detí. Po návrate zo štúdií sa aktívne zapojil do činnosti Spolku spišských lekárov a lekárnikov, ktorý vznikol ešte v roku 1867.
Z jeho iniciatívy sa urobila kanalizácia, regulácia riek (vysušením jedného ramena rieky Poprad vznikla dnešná Alexandrova alej, ktorá je pri Garbiarskej ulici), zalesnilo sa okolie Kežmarku (aj v lese za tzv. Jeruzalemským vrchom sa nachádza Alexandrova alej), vznikol Kežmarský okrášľujúci spolok, Kežmarská akciová elektrifikačná spoločnosť, Uhorský robotnícky invalidný a penzijný spolok.
Dr. Alexander bol aktívnym členom Kežmarského meštianskeho streleckého spolku, finančne podporoval študentov jednotlivých kežmarských škôl atď.
Hlavnú časť jeho činnosti tvorila samozrejme medicína. Hoci bol praktickým lekárom pre dospelých, musel vedieť všetko – aj operovať (k chirurgii sa dostal počas štúdií na rôznych klinikách v Budapešti), aj zuby trhať, aj odrodiť dieťa, aj ho vyliečiť z jeho typických detských chorôb. Hoci sa vtedy za všetky liečebné úkony platilo, od tých chudobnejších Dr. Alexander nevzal ani haliera. Vynález lúčov X nemeckým fyzikom Röntgenom v roku 1895 a možné využitie týchto lúčov zaujali aj Dr. Alexandra. Na Slovensko zaobstaral s pomocou Spolku spišských lekárov a lekárnikov röntgenový prístroj. Prvé snímky zhotovil z drobných živočíchov a rôznych predmetov, od roku 1898 röntgenoval aj ľudské telo – úplne prvým snímok bola ruje jeho priateľa Pavla Stenczela.
Žiaľ v tej dobe ešte neboli známe účinky žiarenia lúčov X. O ich dôsledkoch nevedel ani Dr. Alexander. Keď jeho manželka čakala posledné dieťa, sledoval jeho vývoj röntgenom – z roku 1901 sa v kežmarskom múzeu zachovali unikátne snímky detského plodu. Alexander raz mesačne röntgenoval svoju tehotnú ženu, netušiac, že tým ohrozí vývoj dieťaťa. Lúče X malému Imrichovi poškodili mozog natoľko, že sa narodil ako duševne chorý a ostal na úrovni 4-5 ročného dieťaťa. Napriek tomu hovoril plynule po maďarsky, nemecky i slovensky. Po smrti rodičov sa o Imricha starala jeho sestra, ktorá však tiež umrela. Imricha dali do ústavu, kde onedlho zo žiaľu nad stratou slobody zomrel.
Keď sa v roku 1907 zriadilo v Budapešti centrálne röntgenové laboratórium, povolali ho za jeho správcu. V roku 1909 sa stal docentom na budapeštianskej lekárskej fakulte a v roku 1914 profesorom röntgenológie. Od roku 1915 bol riaditeľom Rádiologického ústavu pri lekárskej fakulte. Výsledky svojej bádateľskej práce zverejnil vo vyše 110 odborných prácach a prednáškach na mnohých svetových kongresoch.
Hoci Dr. Alexander umrel v Budapešti, jeho telo bolo prevezené do Kežmarku. Je pravdepodobné, že zomrel tiež na následky žiarenia.
Busta Dr. Alexandra sa nachádza v Panteóne rádiológov v Mníchove, po ňom je pomenovaný rádiologický ústav v Budapešti a a maďarská rádiologická spoločnosť každoročne udeľuje pamätnú medailu Dr. Alexandra najlepším röntgenológom. Po Dr. Alexandrovi je pomenovaná aj kežmarská nemocnica.
Ministerstvo kultúry Slovenska vyhlásilo v roku 1988 súbor najstarších röntgenových snímkov Dr. Alexandra za národnú kultúrnu pamiatku. V kežmarskom múzeu v hrade je jedna miestnosť venovaná životu a dielu Dr. Alexandra. Je v nej vystavený aj jeho najstarší röntgenologický prístroj, kópie najstarších röntgenových snímkov, zbytok bytového zariadenia,, fotografie, obrazy a čas bohatej numizmatickej zbierky.
Zdroj: Osobnosti dejín Kežmarku. Historický cintorín, strana 9 – 11.