V máji 2020 nás zastihla smutná správa o tom, že zomrel pedagóg a dlhoročný zástupca riaditeľa na kežmarských stredných školách Ľudovít Havran. Mnohým z nášho mesta bol známy ako profesor zlatého srdca, ktorého práca môže byť aj pre dnešných pedagógov príkladom a inšpiráciou.

Ľudovít Havran sa narodil 2. augusta 1924 v hronskom Rybníku, ktorý sa nachádza v oblasti Slovenskej Brány, kde Hron opúšťa Pohronský Inovec a Štiavnické vrchy a tečie do Podunajskej nížiny. Vyrastal v Leviciach, po základnej školskej dochádzke bol prijatý na Lýceum v Leviciach. Toto lýceum bolo neskôr premenované na Učiteľskú akadémiu, ktorú ukončil maturitou v roku 1946. Nastúpil do Vojenskej akadémie v Hraniciach, no už v januári 1947 ju opustil a pokračoval v povinnej vojenskej službe v Bratislave. Po jej skončení odišiel učiť do Záhorskej Vsi zemepis, prírodopis a telesnú výchovu. V roku 1949 bol vymenovaný za riaditeľa Neúplnej strednej školy v Lakšárskej Novej Vsi.

V roku 1950 sa oženil a s manželkou sa prisťahovali do Kežmarku, kde už od 1. septembra pôsobil na Dievčenskej meštianskej škole. V rokoch 1952 až 1956 bol zástupcom riaditeľa na Koedukačnej meštianskej škole. V roku 1958 dokončil diaľkové štúdium na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave v odboroch zemepis, geológia a biológia. Od roku 1956 pôsobil ako zástupca riaditeľa a ovplyvňoval chod kežmarských stredných škôl – pôsobil na Jedenásťročnej strednej škole, následne na Strednej všeobecnovzdelávacej škole a po jej premene na Gymnáziu Pavla Országa Hviezdoslava v Kežmarku až do odchodu do dôchodku v roku 1984. Jeden rok ešte pracoval na skrátený úväzok. Jeho pedagogickú činnosť v triedach dnešného gymnázia v rokoch 1956 až 1985 predstavovala najmä výučba zemepisu, no aj biológie, astronómie, geológie, občianskej náuky a telesnej výchovy. Medzi jeho žiakov patrili napr. RNDr. Vojtech Rušin, DrSc. a prof. RNDr. Demeter Krupka, DrSc.

S manželkou Alžbetou vychovali dve deti. Remeselnú, najmä murársku zručnosť, ktorú nadobudol v mladosti, využil pri stavbe dvoch rodinných domov – svojho, i deťom. Aj na dôchodku ho napĺňala práca okolo domu a v domácnosti. Profesor Ľudovít Havran zomrel 27. mája 2020 a pochovaný je na cintoríne v Ľubici.

Štefan Kuric

 

Spomienky Glórie Sojákovej a Márie Kendrovej

Za 54, resp. 50 rokov, počas ktorých sme boli v blízkom kontakte so zástupcom riaditeľa a dobrým kolegom Ľudovítom Havranom, sme prežili veľa veselých, priateľských, dobroprajných, ale aj vzácnych chvíľ. Bol to kolega, ktorý mal vždy poruke dobrú radu a pochopenie pre nás – mladších členov pedagogického zboru.

Našou milou spomienkou na príležitostné posedenia (Deň učiteľov a životné jubileá kolegov) je aj to, že vždy urobil náladu hudbou – páskami, ktoré mu poskytoval syn Ľudo. Záver týchto stretnutí tvorili piesne „Cez Kežmarok mútna voda pretekala“ a „Dža volky do stodolky“…

Ani po roku 1985, keď odišiel do dôchodku, nezabúdal na „svoje“ gymnázium, tešil sa na stretnutie s kolegami a vždy nám posielal blahoželania k sviatkom. Nezabúdali sme ani my a navštevovali sme ho na jeho okrúhle jubileá. Vždy sa tešil, srdečne nás privítal, pohostil a ešte aj obdaroval spomienkovými darčekmi. Taký bol „náš“ zástupca. Spomíname a budeme naňho spomínať len v dobrom.

 

Spomienky Nory Baráthovej

Zástupca našej Jedenásťročnej strednej školy profesor Havran mal ozaj priliehavé meno, hoci sme ho volali aj Vietor. Raz bol na chodbe, o pár sekúnd na poschodí… a stačilo nám počuť jeho zvýšený hlas a už sme stáli v pozore so zvesenými hlavami. Takú mal autoritu. U neho sa jednoducho vyvádzať nedalo. Mapa a pomôcky boli na jeho hodinách samozrejmosťou. My, jeho žiaci, aj po takmer 60 rokoch ovládame zemepis (okrem nových štátov, kedysi to bolo jednoduchšie). Horšie to bolo s poznávaním kamienkov. Mineralógia bola súčasťou zemepisu. Šuter ako šuter, lenže náš profesor bol v tomto odbore profesionál. Na druhom poschodí školy ešte pri hrade boli vystavené v skrinkách pod sklom mineralogické zbierky a pár popoludní tam prestála celá naša trieda a snažila sa zapamätať jednotlivé druhy. Skončilo sa to tak, že ešte aj dnes poznám zopár druhov kamienkov a nejeden krásny si odložím…

 

Spomienky Kristíny Bartkovej-Grigerovej

Milosť je doslova pre tých, ktorí si ju chcú vziať. Je to životná energia, ktorá dáva kvetom kvitnúť, bábätkám usmievať sa a Vám, pán profesor Ľudovít Havran, dávať sa s radosťou, trpezlivosťou a láskou svojim študentom. Takto si Vás pamätám – radostného, spravodlivého, ale aj láskavého. Najviac ste však na mňa zapôsobili pri našich častých stretnutiach v Bazilike svätého Kríža v Kežmarku. Pokorne, až skrúšene, sediac pod chórom, sústredený na rozhovor s naším Najvyšším učiteľom. Vaše zložené ruky, ktoré boli aj na oznámení o Vašom odchode do večnosti, mám pred sebou a ďakujem za túto lekciu z pokory. Môj obľúbený autor R. Rohr napísal, že do neba sa nedostane len ten, kto nechce, a Vy ste ním určite neboli.

 

Spomienky Vojtecha Rušina

Profesor Ľudovít Havran nás učil na Jedenásťročnej strednej škole v rokoch 1956 až 1959 zemepis a potom v jedenástej triede aj astronómiu; pritom bol aj zástupcom riaditeľa prof. Z. Končeka. Oba predmety mi boli blízke, podobne ako aj môj vzťah k prof. Havranovi. Kedy sa tento bližší kontakt začal a prečo, ťažko povedať, ale mohlo to byť na začiatku 10. ročníka, keď mi bolo oznámené, že nedostanem štipendium, pretože otec nechcel vstúpiť do JRD v Spišských Hanušovciach a ja so žiaľom v srdci som bol rozhodnutý, že štúdium ukončím. A práve pán Konček a pán Havran po dôvernom rozhovore s mojím otcom Pavlom ma presvedčili, aby som to nerobil. A asi urobili dobre. Okrem toho, mne osobne sa páčil štýl učenia prof. Havrana. Bola v tom voľnosť, jeho usmievavá tvár a pochopenie pre problémy študenta (teda minimálne mňa). Na astronomické témy – život na Mesiaci, konečnosť či nekonečnosť vesmíru, lety do vesmíru a pod. – sme dokázali diskutovať celé hodiny. Bolo to dané aj tým, že sa začala éra kozmických letov (poniektorí sme razom chceli byť kozmonautmi), do Robotníckeho domu na Starom trhu nám chodievali po večeroch o vesmíre prednášať pracovníci z Hvezdárne na Skalnatom plese, napríklad RNDr. Ľ. Pajdušáková, RNDr. Záviš Bochníček a iní, a prof. Havran na prednášky ako „pedagogický dozor“ chodieval s nami. Iste, všetci profesori vtedajšej školy v Kežmarku boli vynikajúci, ale s prof. Havranom sme si boli bližší.

A ak môžem dodať, veľmi pekné spomienky na prof. Havrana mal aj náš syn Janko (1965 – 2016, ktorý zahynul ako pilot pri páde záchranárskeho vrtuľníka pri obci Strelníky), ktorý zahynul ako pilot pri páde záchranárskeho vrtuľníka a ktorý už na kežmarskom gymnáziu maturoval v roku 1984. Nech táto spomienka je v mene nás oboch poďakovaním profesorovi Havranovi za to, že aj on prispel k tomu, čo sme v živote dosiahli. Ďakujeme a spomíname.