Sorting by

×

Na tomto Lýceu študovali a pôsobili:

Ján Chalupka (28. október 1791 Horná Mičiná – 15. júl 1871 Brezno)

Pedagóg, cirkevný hodnostár, spisovateľ, zakladateľ slovenskej drámy, ktorý pôsobil v Kežmarku. Na kežmarskom lýceu učil v rokoch 1818 – 1824, pričom dvakrát za toto obdobie bol zvolený za rektora. Ovládal latinský, materinský (slovenský), nemecký, maďarský, francúzsky, grécky a hebrejský jazyk a učil sa angličtinu, taliančinu, poľštinu a srbštinu. Bol zakladateľom nemeckej spoločnosti, do ktorej sa začali grupovať študenti rôznych národností. Dosiahol vysoké cirkevné postavenie – stal sa superintendentom (biskupom).

Dr. Karol Kuzmány (16. november 1806 Brezno – 14. august 1866 Štubnianske – teraz Turčianske Teplice)

Básnik a národovec, ktorý študoval v Kežmarku. V Kežmarku pôsobil profesor lýcea. Učil v prvej – gramatickej triede. Prebral vedenie slovenskej študentskej spoločnosti, ktorá vznikla ešte v roku 1824. V roku 1830 odišiel do Banskej Bystrice, kde sa stal kaplánom a následne sa stal farárom vo Zvolene i v Banskej Bystrici. Na prelome rokoch 1848 a 1849 odišiel do Viedne, kde sa stal profesorom praktickej teológie. Od roku 1863 pôsobil ako farár v Martine, kde sa zaslúžil o založenie slovenského nižšieho gymnázia a bol zvolený za podpredsedu Matice slovenskej. Vydal niekoľko kníh básní i teologických publikácií.

Pavol Országh Hviezdoslav (2. február 1849 Vyšný Kubín – 8. november 1921 Dolný Kubín)

Právnik a najväčší slovenský básnik, ktorý študoval v Kežmarku v rokoch 1865 – 1870. Mal vynikajúce výsledky vo všetkých ročníkoch a z 27 maturantov iba ako jeden študent dosiahol vo všetkých predmetoch jednotky. Po matúre v roku 1870 odišiel študovať právo do Prešova. Spolu s priateľom Kolomanom Banšellom vydali v roku 1871 zborník Napred. Odišiel do  Dolného Kubína, kde pôsobil ako praktikant a právnik do roku 1879. Následne si v Námestove otvoril vlastnú advokátsku kanceláriu a začal naplno písať. V roku 1889 sa presťahoval do Dolného Kubína, kde sa venoval už len písaniu a prekladu nemeckých a maďarských básnikov. Po vzniku Československej republiky sa stal členom výboru SNR v Dolnom Kubíne a v roku 1919 ho zvolili za člena Revolučného Národného zhromaždenia v Prahe. Najznámejšie sú jeho diela: Hájnikova žena, Bútora a Čútora, Ežo Vlkoholinský. Zomrel za následky zápalu pľúc.

 Samuel Bredetzky (18. marec 1772 Chminianské Jakubany – 25. jún 1812 Ľvov)

Významný cisársko-kráľovský osvietenec, evanjelický superin­tendent, štatistický geograf a topograf, prírodovedec, národo­pisec, mineralóg, etnograf, pedagóg, jazykovedec a organizátor vlastivedného výskumu v Uhorsku. Navštevoval evanjelickú školu v Ľubici a strednú školu na evanjelickom lýceu v Kežmarku, Štítniku a Šoproni. Vysokú školu vyštudoval na univerzite v Jene. Vydal celý rad geograficko-štatistických diel hodnotných diel a rôznych učebníc, medzi ktorými je veľa príspevkov opisu Spiša. Učil na strednej škole v Šoproni, pôsobil vo Viedni a Krakove ako evanjelický kňaz a nakoniec ako evanjelický superintendent v Ľvove s pôsob­nosťou pre celú Galíciu, Halič. Niektoré jeho diela boli vydané v troch vydaniach. Vydávajú sa ešte aj v dnešných časoch.

Friedrich Scholcz (16. júl 1831 Ruskinovce – 25. október 1911 Kežmarok)

Pedagóg a dramatik, ktorý pôsobil a umrel v Kežmarku. Na kežmarskom gymnáziu pôsobil v rokoch 1858 – 1893 ako veľmi obľúbený a ľudský profesor maďarčiny, nemčiny, dejepisu
a neskôr aj ako riaditeľ. Bol literárne činný, písal po maďarsky i nemecky verše, prózu, hry, ale aj historické články. Pôsobil ako jeden z hlavých redaktorov kežmarského týždenníka Karpathen-Post. Publikoval v maďarských a nemeckých časopisoch a pracoval aj v predstavenstve miestnej evanjelickej cirkvi. Pochovaný je na kežmarskom cintoríne.

Pavle Kengelac (1770-1834)

Prírodovedec a historik, ktorý študoval na lýceu v Kežmarku.

Milovan Vidakovič (? máj 1770 ? – 28. október 1841 Pešť v Maďarsku)

Prvý srbský románopisec, ktorý študoval v Kežmarku ako privátny učiteľ synov bohatých obchodníkov z Nového Sadu. V rokoch 1817 – 1824 bol profesorom na pravoslávnom gymnáziu v Novom Sade a istý čas pôsobil v Pešti. Svoje romány písal ľahkým populárnym štýlom a pol storočia bol najčítanejším srbským spisovateľom. Spájal zábavné s užitočným, históriu s vlastenectvom a tak prebúdzal srbské vlastenecké povedomie.

Dimitrije Davidović (12. December 1789 Zemun pri Belehrade v Srbsku – 25. Marec 1838 Smederevo v Srbsku)

Najväčší srbský publicista a politik, ktorý študoval v Kežmarku, Sriemskych Karolovciach a v Pešti. Medecínu študoval v Pešti a v Beči. Za krátko opustil štúdium a začal redigovať Srbské noviny (1813 – 1822) a almanach Zábavník (1815 – 1821, 1833 – 1835). Bol sekretárom kniežaťa, diplomatom, úradníkom Srbských novín a zakladateľom Sretenského ústavu. Bol aj ministrom vnútra a osvety, keď upadol do nemilosti svojho vladára, presťahoval sa do Smeredev, kde aj zomrel. Najväčšia srbská cena za novinárstvo nesie jeho meno.

Antonije Arnot

Lazar Lazarevič (30. september 1803 Sriemsky Karlovec v Srbsku – 1. marec 1846 Nový Sad v Srbsku)

Prvý srbský autor komédií, učiteľ a knihovník, ktorý študoval na kežmarskom lýceu právo v rokoch 1826 – 1828, kde vykonal aj advokátske skúšky. Patril medzi zakladateľov tajnej srbskej študentskej spoločnosti Societas Serbica. Tá bola odhalená, jej členovia potrestaní a činnosť zakázaná. Pôsobil tiež v Pešti ako notár, kde sa pokúsil s Jánom Kollárom a ďalšími srbskými i slovenskými intelektuálmi založiť Knižnú spoločnosť. Do Nového Sadu sa vrátil v roku 1829 a stal sa učiteľom na Veľkom pravoslávnom gymnáziu. Známym sa stal svojimi drámami, poviedkami, esejami a piesňami. Pod mnohé svoje práce sa nepodpisovať, a tak je jeho tvorba ešte málo známa.

 Georgije Lazarevič

 Jovan Sterija Popovič (1. január 1806 Vršac v Srbsku – 26. február 1856 Vršac v Srbsku)

Najväčší srbský autor komédií, právnik, knihovník, ktorý študoval v Kežmarku na lýceu v rokoch 1828 – 1830. Písal drámy a romány z národnej srbskej histórie, ale aj zo súčasnosti. Získal reputáciu „srbského Moliéra“ svojimi komédiami, ale aj historickou drámou Smrť Štefana Dečanského. Touto hrou bolo otvorené prvé srbské divadl v Belehrade. Pôsobil ako učiteľ a advokát vo Vršaci, bol profesorom prírodných vied na lýceu v Kragujevaci, učil na lýceu v Belehrade a bol vymenovaný za ministra kultúry, riadil školstvo a kultúru. V roku 1848 zanechal túto funkciu a vrátil sa do svojho rodiska Vršac, kde žil až do svojej smrti.

 Ján Čajak st. (19. december 1863 Liptovský Ján – 29. máj 1944 Báčsky Petrovec v Srbsku)

Spisovateľ, národný buditeľ dolnozemských Slovákov, zakladateľ slovenského gymnázia v Báčskom Petrovci, ktorý študoval v Kežmarku v rokoch 1878 – 1879. Zaslúžil sa o založenie slovenského gymnázia v roku 1919, stál v centre kultúrnych a politických snáh dolnozemských Slovákov, založil vydavateľský spolok pre časopis Národná jednota, Náš život a prispieval do celého radu slovenských periodík.

 Dávid Frőhlich (1595 Ľubica – 14. apríl 1648 Levoča)

Prírodovedec, geograf a vydavateľ kalendárov pôsobiaci v Kežmarku. Vždy ho fascinovali Tatry, vykonal prvý známy horolezecký výstup v histórii dobývania Tatier. Svoj prvý kalendár vydal v roku 1623 ešte ako študent, vydávanie kalendárov bolo v tej dobe veľmi výnosné. Bolo to z toho dôvodu, že obsahovali nielen zoznamy dní, mien, ale aj meteorologické a astronomické predpovede, rôzne zaujímavosti z histórie, zemepisu, poľnohospodárstva, mapy nočnej hviezdnej oblohy a pod. v roku 1640 získal titul cisársko-kráľovského matematika v kráľovstve Uhorskom a zrejme mu panovník Ferdinand III. udelil aj doživotnú rentu. Zomrel v Levoči, ale jeho pozostatky boli údajne prevezené do Kežmarku do dnes už neprístupných hrobiek pod Kostolom sv. Kríža.

Georg Buchholtz st. (1. máj 1643 Sabinov – 11. máj 1724 Veľká Lomnica)

Evanjelický farár a historik, ktorý pôsobil v Kežmarku. Pôsobil v Matejovciach ako pomocný učiteľ. Fascinovali ho Tatry a s jeho menom sa spája prvý známy horolezecký výstup na Slavkovský štít. Uskutočnil ho spolu s priateľmi v roku 1664. Od roku 1671 pôsobil ako evanjelický kazateľ v Spišskej Sobote a v roku 1678 sa stal obchodným cestujúcim na pltiach. Cestoval do Poľska a jedno z plťovsk bolo aj v Kežmarku. Od roku 1688 začal znova pôsobiť ako farár v Kežmarku v drevnom artikulárnom kostole. Pochovaný je v katolíckom kostole vo Veľkej Lomnici, kde má aj pamätnú tabuľu.

Georg Buchholtz ml. (3. november 1688 Kežmarok – 3. august 1737 Kežmarok)

Kežmarský rodák, pedagóg, prírodovedec a spisovateľ. Pôsobil ako rektor evanjelickej artikulárnej školy v Palúdzi. Venoval sa skúmaniu jaskýň a je známy tým, že zakreslil prvú mapu jaskyne na Slovensku, ktorou bola Demänovská jaskyňa. Počas svojho života prebádal aj Silickú Ľadnicu, jaskyne v Jánskej doline, Dobšinskú jaskyňu a Domicu, ktoré aj zakreslil. V Kežmarku slúžili cirkvi a škole, astronómii, literárnej činnosti, ale písal aj latinské, nemecké i slovenské verše a divadelné hry. Samozrejme, že navštevoval aj Vysoké Tatry, pričom zakreslil aj ich panorámu, ktorá je zachovaná dodnes. Miesto jeho posledného odpočinku nie je známe, predpokladá sa, že bol uložený do hrobky pod drevený artikulárny kostol.

 Thomas Mauksch (20. december 1749 Kežmarok – 10. február 1832 Kežmarok)

Kežmarský rodák, zakladateľ tatranskej floristiky, klimatológie, meteorológie a Starého Smokovca. Po absolvovaní evanjelického gymnázia, navštevoval univerzitu v Lipsku, kde študoval históriu, právo, hebrejskú gramatiku a prírodné vedy. Od januára 1776 pôsobil ako subrektor kežmarského gymnázia a profesor aritmetiky, latinčiny, zemepisu, náboženstva a histórie. Spolupodieľal sa na sprístupnení Tatier širokej verejnosti a vedeckým kruhom a na jeho počesť niesli v 19. Storočí jeho meno: Severovýchodná stena Slavkovského štítu, jama medzi svereovýchodnými ramenami Slavkovského štítu a Slavkovej kopy, Čierne pleso v Doline Zeleného plesa a dolinka pod Prielomom.

 Christian Genersich (3. január 1759 Kežmarok – 30. apríl 1825 Kežmarok)

Kežmarský rodák, evanjelický farár, historik a pedagóg, ktorý sa venoval bádaniu v Karpatoch, najmä v Tatrách. Botanizoval a zbieral minerály. Vypracoval katalóg ku geologickej zbierke. Pôsobil ako evanjelický kazateľ, venoval sa pastorálnej teológii a cirkevným dejinám. Miesto jeho odpočinku nie je známe, nie je však vylúčené, že ako farár bol pochovaný do dnes neprístupných hrobiek pod dreveným artikulárnym kostolom v Kežmarku.

 Johann Still (26. január 1805 – 23. január 1890Nová Lesná)

Novolesniansky učiteľpoľovník na kamzíky, horský vodca a prvý človek, ktorý vystúpil na Gerlachovský štít (1834). V roku 1828 nastúpil na svoje prvé učiteľské miesto v Kežmarku. Tatry poznal veľmi dobre, preto si ho turisti vyberali ako horského vodcu. Dôležitý bol i fakt, že ovládal okrem nemčiny aj slovenčinu a maďarčinu. Tejto činnosti sa venoval do vysokého veku a vodieval najmä na Lomnický štít a na Gerlach. Za jeho zásluhy v oblasti školstva, ale aj za vynikajúce výsledky v ostatných oblastiach, ktorým sa venoval, teda aj za horské vodcovstvo, bol ocenený z najvyšších miest, rakúsky cisár František Jozef I. mu v roku 1882 udelil Strieborný kríž za celoživotné zásluhy.

Alfréd Grosz (26. február 1885 Kežmarok – 1. marec 1973 Kežmarok)

Kežmarský rodák, horolezec, pedagóg, historik, geograf, požiarnik, spisovateľ, propagátor a popularizátor Tatier. Pracoval v Kežmarku v továrni a neskôr pôsobil ako učiteľ telovýchovy na kežmarskom evanjelickom gymnáziu. Podieľal sa na založení slovenského požiarneho zboru v Kežmarku v roku 1932. Propagoval a popularizoval Tatry a ich okolie tým, že vlastnoručne zhotovoval diapozitívy k prednáškam v rôznych rečiach a požičiaval ich Karpatskému spolku. Po II. svetovej vojne organizoval výcvik záchranárstva v Tatrách. Tlačou mu vyšli dve knihy, avšak veľa prác mal v rukopise, písal príspevky o Tatrách do časopisoch, encyklopédií a horolezeckých príručiek. Desaťročia bol predsedom Tatranského spolku, členom výboru Karpatského spolku, presbyterom evanjelickej cirkvi v Kežmarku a čestným členom viacerých turistických spolkov v zahraničí. Jeho popol bol na jeho žiadosť vysypaný na Pastvinách v blízkosti Bieleho kežmarského plesa, kde je osadená aj pamätná tabuľa.

MUDr. Vojtech Alexander (30. máj 1857 Kežmarok – 15. január 1916 Budapešť v Maďarsku)

Kežmarský rodák, lekár, priekopník röntgenológie v Uhorsku, ktorý na kežmarskom hrade zriadil nemocnicu. V nej vykonával aj náročnejšie operácie sociálne slabších pacientov. Po objave röntgenových lúčov v roku 1895 presvedčil svojich kolegov v spolku spišských lekárov a lekárnikov, aby zakúpili jeden z prvých sériovo vyrábaných röntgenov. Venoval sa vývoju kostry, a to od vytváranie kostných jadier skostnatenia v ľudskom plode a po pôrode. Monograficky spracoval symptomatológiu pľúcnych a kostných zmien pri tuberkulóze a ako prvý na svete zhotovil plastické snímky subtrakčnou a harmonizačnou metódou. Svojimi prácami sa postupne zaradil medzi špičku svetových röntgenológov. Pochovaný je na historickom cintoríne v Kežmarku.

 Dr. Martin Kukučín, vlastným menom Matej Bencúr (17. máj 1860 Jasenová – 21. máj 1928 Pakrac v Chorvátsku)

Lekár a spisovateľ, ktorý študoval v Kežmarku. Navštevoval gymnáziá v Revúcej, Martine a Banskej Bystrici. Popri školských povinnostiach súkromne pripravoval zemianske deti na skúšky na kežmarské evanjelické dištriktuálne gymnázium a spolu s nimi aj on urobil skúšky. Nebol teda riadnym žiakom, ale privatistom. V tomto období už začal písať. Pracoval ako lekár na ostrove Brač v Dalmácii, potom odišiel do Chile. Po návrate sa usadil v Chorvátsku.

Pavol Hunfalvy-Hunsdorfer (12. marec 1810 Veľký Slavkov – 30. november 1891 Budapešť v Maďarsku)

Pedagóg , zakladateľ modernej maďarskej porovnávacej jazykovedy, ktorý študoval a pôsobil v Kežmarku. Navštevoval gymnaziálne triedy na kežmarskom lýceu v rokoch 1823 – 1826, následne v rokoch 1830 – 1833 študoval filozofiu, teológiu a právo. Bol členom Nemeckej samovzdelávacej spoločnosti, ovládal latinsky, nemecky, maďarsky, francúzsky, anglicky, taliansky jazyk, učil sa gréčtinu a hebrejčinu. V roku 1848 bol zvolený za poslanca uhorského snemu za spišskosobotský volebný obvod, a preto musel katedru zanechať. Bol aktívnym účastníkom maďarskej revolúcie, venoval sa histórii, jazykovede, stal sa zakladateľom modernej maďarskej porovnávacej jazykovedy, založil aj Uhorskú etnografickú spoločnosť. Patril medzi vedúcich činiteľov Uhorskej akadémie vied, bol predsedom Lutherovej spoločnosti, vydal mnoho maďarských a nemeckých prác z oblasti jazykovedy, pedagogiky, národopisu, histórie atď.

 Dr. Ján Hunfalvy-Hunsdorfer (12. marec 1810 Veľký Slavkov – 30. november 1891 Budapešť v Maďarsku)

Pedagóg, zakladateľ vedeckého zemepisu v Uhorsku, ktorý študoval a pôsobil v Kežmarku. Ihneď po vzniku druhej katedry práva na kežmarskom lýceu v roku 1846 sa stal jej profesorom, učil štatistiku a dejepis. Stal sa aktívnym účastníkom maďarskej revolúcie v rokoch 1849/49 a v roku 1851 bol za to uväznený a pozbavený profesorského miesta. Bol spoluzakladateľom Uhorskej geografickej spoločnosti v roku 1872 a od jej vzniku aj jej predsedom. Vydal okolo 50 samostatných prác (zemepis Uhorska, Európy, ale aj Afriky).