Sorting by

×

V prvých slovách sa Vám chcem mojim perom a jeho hlasom poďakovať. Za to, že ste čítali jeho príspevky, že ste pravidelne spracovávali jeho rukou podané informácie, ktoré Vám niekoľko desiatok rokov poskytoval. Ale poďakovanie patrí rovnako aj tvorcom týchto kežmarských novín, s ktorými mal otec krásne priateľstvo.

Odchod každého človeka z nášho sveta je vždy ťažký, bolestivý, no teraz nastáva éra zvykania si nato, že tu nie je a bude chýbať. I keď v našich srdciach bude žiť, kým to my budeme pestovať. Môj otec mi vždy hovoril: “Lenka, o mŕtvych vždy len pekne.” Je mi cťou byť otcovými rukami a napísať tu niečo o ňom z môjho pohľadu prežitého. Otec a ja ako dcéra sme mali vždy špeciálny, ukážkový, krásny vzťah. Puto ktoré bude žiť stále vo mne. Verím, že sa mi podarí to, čo sa podarilo jemu. Puto, ktoré on mal so svojim otcom preniesť na mňa a ja ho prenesiem na moju dcéru.

Otec bol človekom, ktorý chcel byť dobrý všade a za každých podmienok i takých, že sa on sám stiahol, pokoril. A preto mal toľko ľudí, ktorí mu fandili a mali úprimne radi. Bol veľmi pracovitý, múdry, sčítaný, so zmyslom pre humor, láskavý, vždy nápomocný, rozvážny, tvorivý, kreatívny, vedel odpúšťať a mohla by som ďalej pokračovať. Otec miloval ľudí živých ale aj tých, čo odišli. Na veľa z nich sa zabudlo… Ale hovorieval: “ Lenka, vždy Ti ostane len to čo dáš” a takto to v živote naozaj funguje – toto je krásny odkaz aj pre nás, čo tieto riadky čítame.  Miloval ľudí a chcel vrátiť ducha späť do povedomia tých, ktorí boli tak úžasní, len umreli a umreli aj ich rodiny, známi… Niektorí nemali deti, iní mali ale z rôznych dôvodov sa zabudlo na ich odkaz a dielo.

Podľa mňa všetko, čo otec urobil, bolo dôležité. Bez nich by nebolo to alebo ono také, ako to máme, alebo poznáme dnes. My dnešní ľudia sme miestami veľmi zhýčkaní, máme čo potrebujeme. Veľakrát si to nevieme ani vážiť, lebo máme to čo máme bez toho, aby sme preto čo i len málo urobili. Ale tí, čo si uvedomujeme naše bytie a hlbšie ideme do zmyslu žitia, keď otvoríme naše srdce, tak zistíme „Wow toto“? A to wow môj otec našiel v podobe, ktorá po ňom ostala.  Čím budeme naše srdce viac otvárať, tak nás to bude viac a viac hnať dopredu… Presne také to bolo s mojim otcom. Ako rodený Zalužičan prišiel do Kežmarku, kde sa nadýchol a časom keď otváral to srdce, tak mu jeho vnútorný hlas hovoril a hnal robiť to, čo robil.

Nerobil to pre seba, robil to pre nás. Za každým dielom, knižkou, napísaným článkom, divadlom, režiserovaním, hraním, hostením, odhaľovaním pamätných tabúľ. Všetko ho stálo veľa námahy, času, odriekania, prebdených nocí ale tá eufória potom bola neopísateľne krásna. Rovnako cítim tú jeho radosť so života, ktorý žil. Hoc nebol ľahký, svojim spracovaním aj to čo pekné nebolo, vedel vytiahnuť to pekné. Môj otec dokázal prejaviť svoje city, radosť aj smútok a to vnútorné bolo vždy na prvom mieste. I keď u nás doma sa to krásne dopĺňalo mamkou, ktorá vedela stáť na zemi, naučil nás žiť citlivo. Ja tu nechcem a nebudem písať čo urobil a koľko urobil, toto všetko je spracované aj v knižnej podobe. Chcem skôr poukázať na to, aký bol človek. Verím, že Vašu spomienku s otcom si ponesiete vo svojom srdci. A vždy keď sa budete prechádzať po meste Kežmarok a pohľad Vám zablúdi na nejakú pamätnú tabuľu, tak sa Vám vynoria spomienky na otca. Ak budete doma triediť knižky a dostane sa Vám do rúk tá jeho, prečítajte si niekoľko strán, spomeňte si na človeka s veľkým, čistým a krásnym srdcom.

V spomienkach a našich srdciach budeš stále tu s nami. Ďakujem Ti za to, že som mohla byť tou výnimočnou, tvojou dcérou.

Lenka Capo, rodená Chomová