Sorting by

×

Anton Genersich sa narodil 4. februára 1842 v Spišskej Sobote a zomrel 4. júna 1918 v Budapešti.

Jeho otec bol sudcom v Spišskej Sobote, kde sa Anton narodil a jeho starým otcom bol pedagóg a spisovateľ Ján Genersich. V šiestich rokoch stratil Anton oboch rodičov a presťahoval sa aj so svojimi 4 sestrami k babke do Kežmarku. Tu žil až do ukončenia svojho štúdia na miestnom lýceu. Na štúdium medicíny v Budapešti si zarábal doučovaním slabším spolužiakov a výborným prospechom si získaval rôzne štipendiá.

Po ukončení lekárskej fakulty sa stal vrchným lekárom na tamojšom Patologicko-anatomickom ústave. Súčasne sa oženil a využil štátne štipendium vo Viedni, Lipsku, Würzburgu a v Berlíne. V r. 1870 sa stal profesorom na Katedre patologickej anatómie Lekárskej univerzity v Kluži. Tu vybudoval katedru a Ústav patologickej anatómie i súdneho lekárstva.

Tiež sa stal spoluzakladateľom a vedúcou osobnosťou Sedmohradského spolku pre medicínu a prírodné vedy. Veľkou zanietenosťou pre zbierkový fond múzea vedel presadiť umiestnenie muzeálnych zbierok v novej budove. V r. 1876 – 1877 bol dekanom Lekárskej fakulty a o rok sa stal dokonca rektorom univerzity v Kluži. V r. 1891 bol za zásluhy povýšený do šľachtického stavu. V r. 1892 sa stal korešpondentom a v r. 1906 členom Uhorskej akadémie vied. V r. 1895 bol povolaný do Budapešti, kde pracoval ako profesor patologickej anatómie a súdneho lekárstva na univerzite, ale aj ako dekan a v r. 1910 – 1911 ako rektor Lekárskej univerzity. Popritom bol v Budapešti aj hlavným patológom v Nemocnici sv. Štefana.

Napísal vyše 80 odborných prác a štúdií najmä v oblasti patologickej anatómie a súdneho lekárstva. V Maďarsku ho zaradili medzi najvýznamnejšie lekárske osobnosti Uhorska. Pri príležitosti 120. výročia narodenia mu bola na Lekárskej univerzite v Budapešti odhalená pamätná tabuľa. Doteraz si zvlášť oceňujú jeho pamiatku aj v Kluži.

Jeho dvaja synovia a tri dcéry vyštudovali medicínu a stali sa lekármi. Najstaršia dcéra musela začať štúdium medicíny v Zürichu, keďže me• 100 dicínu v tom čase ešte ženy v Uhorsku nemohli študovať.

 

Literatúra:

SBS II. Martin: Matica slovenská 1987, s. 178.