Ak chce mať niekto pokoj od sveta, má len tri možnosti – zavrieť sa doma, ísť do hôr alebo na cintorín. Tam vládne ticho, ktoré v skutočnosti rozpráva a tú reč počuje len ten, kto jej chce rozumieť. Najprv sa návštevník porozpráva so svojimi nebohými, potom ide ďalej.

KEŽMAROK. Kežmarský historický cintorín má svoje čaro. Je plný nemeckej, slovenskej i maďarskej tichej vravy, tu nikto nevykrikuje, že je tej či onej národnosti alebo onoho vierovyznania.

Za jeho bránou sa skrýva niekoľkostoročná história. Najstarší náhrobok je z roku 1691.

 

Napravo evanjelici, naľavo katolíci

Na kežmarskom cintoríne vedľa seba ležia evanjelici (tí zakladali cintorín po roku 1674, keďže v období protireformácie sa nesmeli pochovávať na mestskom cintoríne), rímskokatolíci (prisťahovali sa sem presne o sto rokov neskôr, keď vyšiel zákaz o pochovávaní pri kostoloch), gréckokatolíci, reformovaní, pravoslávni, pokrstení židia a, samozrejme, aj neveriaci, ktorí už spoznali pravdu

Zaviedol sa taký zvyk, že napravo od vchodu sa pochovávali evanjelici a naľavo katolíci. Po r. 1945 sa však tento úzus prestal dodržiavať.

Cintorín sa viackrát rozširoval, naposledy v r. 1867 – 1868, keď sa upravil jeho vstup na spôsob neskorogotického priečelia s veľkou vstupnou bránou.

Vstup projektoval a realizoval kežmarský architekt Viktor Lazary.

 

Traja kežmarskí mučeníci

V cintoríne nájdeme niekoľko storočnú históriu – najstarší náhrobok je z r. 1691 a patrí remeselníkovi – ihlárovi Žigmundovi Reinischovi a je uložený v malom domčeku takmer oproti domu smútku.

Akoby symbolicky znázorňoval, že väčšinu obyvateľstva Kežmarku tvorili práve remeselníci.

Vo veku nasleduje hrobka troch kežmarských mučeníkov Jakuba Kraya, Martina Lányho a Šebastiána Toporcera, ktorí r. 1709 dali prednosť pred smrťou, než by zradili svoje presvedčenie.

Podporovali proticisárske povstanie a na výstrahu musel dať cisár niekoho popraviť. Potom nasledujú hroby známych profesorov lýcea Kollera, Stenczela, Scholcza, Palcsóa.

Je veľmi smutné i to, že po mnohých profesoroch ostali len rozbité tabuľky. Našťastie už nebohý Ing. Kiefer, ktorý sa staral o cintorín, ich zhromaždil na jednom mieste.

A tu sa zastavíme. Nechápem jednu vec: mnohé mestá si ctia hroby svojich osobností, ktoré veľa znamenali nielen na Spiši, ale aj v rámci Slovenska či dokonca celej Európy, a my?

 

Nálepka fašista

Začalo to po II. svetovej vojne. Každý Nemec, každý Maďar mal na sebe nálepku: fašista. Aj taký, čo žil pred 300 rokmi. Preto bolo treba roztrieskať tabuľu Georga Buchholtza mladšieho, ktorý bol, mimochodom, aj slovenský kazateľ.

Na nádvorí hradu bolo po potlačení Slovenského národného povstania zastrelených 20 partizánov a civilov, patrilo sa im postaviť pomník.

Ale prečo by mesto vyhodilo peniaze za nejaký mramor? Ukradol sa z cintorína pomník nejakej nemeckej rodiny a na prázdnu stranu sa vyryli mená popravených.

Na opačnej strane veľmi dlho bolo vidieť nemecké nápisy, kým niekto na to neupozornil a nezbrúsili sa.

 

Ničenie cintorína pokračovalo v ďalších desaťročiach

Pokradli sa mramorové náhrobky, erby z nich, liatinové náhrobky – všetko 19. a 20. stor. Vrchol bol, keď v 80. rokoch 20. stor. chceli zlikvidovať záhradku kežmarského rodáka Dr. Vojtecha Alexandra (akoby nestačilo, že sa zlikvidoval jeho rodný dom a tí, ktorí protestovali, boli označení za reakcionárov).

Toho Alexandra, ktorý bol zakladateľ röntgenológie v celom Uhorsku a jeho práce a objavy poznal celý svet.

Dôvod? Za záhradku už roky nikto neplatil. Ani nemohol, dcéra doktora umrela okolo r. 1970 a jej brat bol nesvojprávny.